Lay Down {L.T.}

3. Fall

I got a heart and I got a soul
Believe me I will use them both
We made a start
Be it a false one, I know
Baby, I don't want to feel alone. - 18

-14.11.2013-

,,But baby, tonight, we're beauftiful now
We'll light up the sky, we'll op-"

,,Spievaš nádherne Louis." Strhol som sa a z ucha som si vytiahol slúchadlo.

,,Hovoríš mi to stále," pretočil som očami, ,,a čo tu vlastne robíš?" Spýtal som sa a posledný krát som premiešal cestoviny.

,,Poslali ma domov skôr." Usmiala sa a z ruky mi ukradla cestovinu, ktorú som sa chystal ochutnať, vkladajúc si ju do úst.

,,Heej!" Skríkol som a zobral som si ďalšiu.

,,A pokiaľ viem, tvoja práca je tu, nechápem načo pracuješ u toho idiota Katherin," pokrútil som hlavou a oprel som sa o linku.

,,Louis, veľmi dobre vieš, že nechcem od teba peniaze," prikývol som, stále sa mračiac, ,,neberiem to ako robotu, už odvtedy, čo... Proste to robota nie je, si môj dobre?" Prikývol som a jemne som sa usmial. Pobozkala ma na čelo a išla si do misky nabrať porciu syrových cestovín. Nasledoval som ju a spoločne sme si sadli za stôl do jedálne. Nerád som tu jedával; všetko mi ich to pripomínalo, ale prednes som spravil výnimku.

,,Dnes si nejaký šťastný, stále sa usmievaš. Čo sa stalo?" Pýtala sa ma to zakaždým; nestávalo sa kedysi tak často, že som sa usmieval. Bohužiaľ, alebo Bohuvďaka som sa teraz usmieval skoro stále.

,,Nič," pokrútil som hlavou a ďalej som sa venoval svojmu jedlu. Keď na mňa neprestávala intezívne pozerať a dokonca odložila aj vydličku, zodvihol som svoj pohľad a chcel som niečo povedať, ale z mojich úst nič nevyšlo.

,,Louis vieš, že mi môžeš veriť nie?" Spýtala sa bez úsmevu na perách, ale očami sa usmievala; robila to stále - usmievala sa.

,,Viem Katherin, ale je mi to trápne," začervenal som sa a dojedol som poslednú vydličku cestovín.

,,Hovoriť o tom dievčati? No tak Loui, je to normálne, veď-"

,,Pre mňa nie Kath, sama to vieš." Kútiky mi klesli na dol a jej ruky stlačili tie moje na chladnej doske stola.

,,William, pozri sa na mňa," schválne použila moje druhé meno, ,,si rovnaký ako ostatní, len si to mal trochu ťažšie, ale to už je preč dobre? Ži pre tento okamih, ži pre prítomnosť a neobzeraj sa do budúcnosti. Aspoň to skús, pre ňu." Usmiala sa, palcom ma hladiac po povrchu dlane. Jej dotyk bol horúci; povedal by som, že materinský - ten som si bohužiaľ už nepamätal. Usmial som sa a jemne som prikývol naznak toho, že sa aspoň pokúsim - pre ňu by som urobil čokoľvek.

,,Páči sa mi tento Louis - ten čo sa usmieva." Usmial som sa ešte viac a v hlave sa mi ozval jej hlas: ,,Páči sa mi tvoj úsmev Louis, mal by si sa usmievať častejšie." A ja som sa usmial.

,,Ona to povedala tiež." Katherin sa rozžiarili oči a ja som sa zaškeril. Nejak som tušil, že zareaguje presne takto.

,,Takže ste sa predsa len posunuli dopredu. Si dobrý chlapec Louis, a to dievča to vie." Zobrala taniere, následne ich vkladajúc do umývačky. A ja som sa usmieval, mysliac na ňu, Evelyn Samersovú, dievča, pre ktoré som sa rozhodol usmievať stále.

-15.11.2013-

Hnedovlasý chlapec vletel do triedy ako neriadená strela s ospravedlnením na jazyku. Dnes ráno zaspal, čo sa mu stalo prvýkrát. Profesorka ho poslala sadnúť a on, obzerajúc sa po triede a hľadajúc zelený pár očí, si so sklamaným výrazom sadol na svoje miesto. Nebola tu. Z neznámeho dôvodu neprišla do školy a nespestrila mu deň. Celý deň ho spolužiaci obchádzali, tak ako tomu bolo vždy a on sa nesťažoval. Nepotreboval ich k životu, ale jednu osobu áno; Evelyn Samersovú.