Lay Down {L.T.}

5. Fall

And it sounds like you
When I close my eyes
All the stars align
And you are by my side - Once In A Lifetime

,,Je mi to ľúto, preboha." Zakryla si ústa rukou, následne prstami prechádzajúc po vyrytom písme v mramore - Tu odpočíva rodina Tomlinsonovcov.

,,Nechcem tvoju ľútosť," povedal som tvrdo a obrátil som zrak od toho náhrobku.

,,Prepáč, ja-"

,,Nič nehovor," skočil som jej do rečí, ,,len prosím, nič nehovor." Prikývla a ja som sa rozhodol rozprávať - ukázal som jej časť pravdy, ale chcel som, aby vedela aj zbytok.

,,Ja viem, že som čudný, ale má to svoj dôvod. Oni sú môj dôvod," rukou som ukázal na náhrobok, sadajúc si na betónový múrik opodiaľ, ,,mal som osem rokov, keď sa to stalo. Deň ako každý, ale predsa len v niečom iný. V ten deň vyhlaslo päť životov, moja mama, otec, dve sestry a ja." Počúvala ma, hltala každé jedno moje slovo. Bol som vďačný, že som našiel niekoho, koho môj život zaujímal, niekoho kto stál o moju prítomnosť.

,,Dve sestry?" Prikývol som a ruky som si strčil do vlasov, opierajúc sa o kolená.

,,Felicité, nestihla sa narodiť. Mama bola v siedmom mesiaci," zachraptel som a odmietal som sa pozrieť do jej očí; aj tak sa v nich zrkadlila ľútosť a o tú som ja nestál, ,,len nehovor, že je ti to ľúto."
Pretrel som si oči a zahľadel som sa jej do očí. Smutne sa usmiala a pohladila ma po ruke, ktorú som mal položenú na múriku.

,,Louis, ale ty žiješ." Reagovala na moju prvú vetu. Vyhaslo päť životov - ja som bol tým piatym. Stlačila mi ruku vo svojej, a mňa obalilo teplo. Jemne som sa zatriasol, ale nedal som to na sebe poznať.

,,Vnútri som aj tak už umrel." Zamrmlal som si popod nos a postavil som sa na nohy, následne jej podávajúc ruky a zdvíhajúc ju na nohy vedľa seba.

,,To je hlúposť. Si dobrý človek Louis, nemôžeš o sebe hovoriť takto."

,,Čo je na mne dobré Evelyn? Som čudný, som Tomlison, chlapec, ktorý nemá priateľov." Trochu som zvýšil hlas, bola to pravda.

,,Mýliš sa, máš priateľa." Pozrel som sa jej do očí, do tej krásnej zelenej farby a zdvihol som obočie.
,,Koho?" Opýtal som sa a jej následujúce slovo ma zaskočilo.

,,Mňa." Ona bola môj priateľ.

-18.11.2013-

Nerozprával som; nechcel som. Znovu som sa uzavrel do seba. Odvtedy, čo to Evelyn vie, sa cítim previnilo. Načo som jej to vešal na nos? Teraz, vždy keď sa pozriem do jej očí, vidím v nich ľútosť. A aj keď ma neľutuje a nedáva to najavo, ja ju tam vidím.

//

Sedím za starou drevenou lavicou a pravým ukazovákom ťukám do stola. Snažila sa mi tieto dni prihovoriť toľkokrát, ale ja som ju vždy poslal preč, alebo som jej povedal, že nemám náladu. Nemal som.

,,Louis Tomlinson! Rozprávam sa s vami!" Vykríkla nahnevaná profesorka a ja som znudene zdvihol hlavu.

,,Prepáčte." Hlesol som a ruku som stiahol zo stola, následne si ju pokladajúc na stehno. Vycítil som na sebe jej pohľad, ale ignoroval som ho - robila to stále, sledovala ma a pohľadom sa ma pýtala, čo sa so mnou deje, pretože som ju k sebe nepustil. Ignoroval som človeka, ktorý mi bol najbližšie.

,,Nech sa to nabudúce neopakuje." Profesorka si znovu s kľudom sadla a venovala mi posledný pohľad. Nemám vôbec tušenie, čo mi hovorila, ale bolo mi to jedno. Všetko mi bolo jedno, už desať rokov.