Lay Down {L.T.}

2. Fall

I've got fire for a heart,
I'm not scared of the dark
you've never seen it look so easy
I got a river for a soul
and baby you're a boat
Baby you're my only reason. - Drag Me Down*

-6.11.2013-

Louis si vykračoval po prázdnom chodníku, kopajúc do malého kamienku, ktorý našiel po strane cesty. Neusmieval sa, ani sa nemračil - mal na tvári neutrálny výraz. Mal strach vstúpiť do tej triedy, nechcel ju vidieť. Nechcel vidieť seba, ako sa pomaly utápa v jej dokonalých očiach. Dialo sa to už mesiac. Vždy si sadla na spoločných hodinách pred neho, akoby ho chcela vyprovokovať; ale ona nechcela, netušila kto je Louis Tomlinson a vôbec netušila, že má na ňu zálusk. Ale naopak - on sa s ňou chcel rozprávať, chcel kamarátku, presne tak, ako mu to Katherin natĺkla do hlavy. A on v úzadí svojej mysle tušil, že práve ona, Evelyn Samersová, je to dievča, čo mu vráti jeho všetko.

Kamienok odletel ďaleko hneď, ako som do neho s hnevom kopol. Mal som jej plnú hlavu. Každá jedna myšlienka patrila Evelyn Šialenej Samersovej.
Zabočil som do úzkej uličky, ktorá ma zaviedla ku škole, miesto kde som chodil predchádzajúci mesiac len kvôli nej - potreboval som ju vidieť.
S rukami vo vačku som prechádzal okolo partičky deciek, ktoré na mňa pokrikovali. Bol som na to zvyknutý. Robili to neustále a ja som nemal chuť to riešiť.

V triede sedela zatiaľ iba ona, presne ako každé ráno. Prišiel som, sadol som si a vytiahol som si knihy na hodinu. Ani sa na mňa nepozrela, sedela bez pohybu ako vždy začítaná do nejakej knižky - chcel som vedieť čo číta, chcel som vedieť čo má rada, čo robí vo voľnom čase, akú má rodinu. Ale to by som nemohol byť Louis Tomlinson.

,,Čo máš za problém?" Zrazu sa opýtala a nahnevane sa na mňa otočila. Nemo som na ňu pozeral, veď vážne, ona na mňa prehovorila.

,,Nemám žiadny problém." Pokrútil som hlavou v nesúhlase a nohy som si vystrel pred seba. Pretočila očami a vrátila sa k čítaniu svojej knihy - toto bol najdlhší rozhovor v mojom živote.

//

,,Ako bolo v škole?" Opýtala sa ma Katherin a ja som jej ukázal vztýčený palec.
,,Stále si sa o nič nepokúsil?" Záujem jej bol vidieť v očiach a ja som sa jej rozhodol zamlčať pravdu; možno so mnou hovorila, ale nie tak, ako som si predstavoval.

,,Nie." Zaklamal som a kráčal som popri schodoch. ,,A Katherin?" Zakričal som a na sekundu som zastal. ,,Volá sa Evelyn." Vydýchol som a s miernym náznakom úsmevu som odišiel do svojej izby. Hlboko v myšlienkach som tušil, že Katherin sa práve usmieva - už mesiac sa snažila vypáčiť zo mňa meno dievčaťa, ktoré mi pobláznilo hlavu.

-12.11.2013-

Tento deň sa niečo zmenilo. Sadol som si ako vždy na svoje miesto vzadu triedy, ale ona tu nebola. Nesedela v lavici predomnou, nečítala svoju knihu. Pozeral som sa pred seba, a zatiaľ čo som v hlave vymýšľal situácie, v ktorých sa práve môže nachádzať, ma niekto poťukal po ramene; ale teraz vážne, halucinácie to neboli. Pomaly som svoju hlavu otočil za zdrojom otravného štuchania prstom a neveril som vlastným očiam - stála tam, mračiac sa presne ako ja práve teraz, s knihami v rukách. Odkašlal som si, aby som uvoľnil atmosféru a ona konečne prehovorila.

,,Môžem si prisadnúť?" Milo sa opýtala, aspoň myslím, pretože som nič nevnímal a jemne som prikývol. Som neschopný.

,,Prečo práve ku mne? Je tu plno prázdných lavíc," povedal som po chvíli, stále sa pozerajúc pred seba.

,,S nikým nesedíš, tak som si myslela, že uvítaš spoločnosť." Prikývol som a prstom som prešiel po lavici.

,,Jasné." Prehrabol som si vlasy, ale stále som sa na ňu nedokázal pozrieť. Vážne Tomlinson? Teraz, keď máš príležitosť, ani sa na ňu nepozrieš?

,,Hej," pohladila ma po chrbte, čo mi postavilo všetky chĺpky na tele, ,,je všetko v poriadku?" Opýtala sa starostlivo a ja som sa jej zadíval do očí. Stalo sa presne to, čoho som sa obával; stratil som reč. Presne ako vždy, keď som mal možnosť vidieť jej zelené oči.

,,Som v poriadku, prečo by som nebol?" Opýtal som sa, ona svoju ruku stále na mojom chrbte.

,,Nie, len vyzeráš smutne." Švihol som po nej pohľadom a zadíval som sa jej do očí; oči Evelyn Samersovej boli jednoznačne najkrajšie na tejto planéte.

,,Nie som smutný," povedal som potichu a jemne som sa usmial - stále som sa to učil, je to dlhá doba, čo som sa neusmieval.

,,Páči sa mi tvoj úsmev Louis, mal by si sa usmievať častejšie." Zašvitorila a následne si rukou zakrila ústa; asi sa zľakla, že utečiem. Povedala to rýchlo a uvoľnene, akoby sme sa poznali roky. Sám som bol zaskočený.

,,Prepáč."

,,Neospravedlňuj sa, aj mne sa môj úsmev páči." S ľahkosťou sa zasmiala; vtedy som zistil, že existuje vec, ktorá je krajšia ako oči Evelyn Samersovej - smiech Evelyn Samersovej.

,,Och, takže narcis." Prehlásila a vytiahla zošit, z ktorého vytrhla malý papierik. Napísala naň niečo čiernym perom, ktorým písala vždy, ako som si stihol všimnúť a podala mi ho.

,,Moje číslo. Aby si vedel, komu zavolať, keď sa budeš chcieť znovu usmievať." Zobral som si ho a starostlivo som si ho uschoval. Do triedy vošla profesorka, a ja som až teraz zaregistroval, že všetci moji spolužiaci sú už v triede. Natiahol som krk a šeptom som jej do ucha povedal slová, ktoré aj mňa samotného zaskočili.

,,S radosťou sa budem usmievať stále, ak ti to na tvári vykúzli úsmev, pretože ho máš sakra krásny." Usmial som sa - pre dojem a pomaly som si sadol do vzpriamenej polohy. Videl som ako očervenela, a áno, presne to bol môj zámer.

//

,,Zajtra odovzdávate vaše eseje, nezabudnite na to!" Zakričala profesorka, predtým než ukončila hodinu.

,,Konečne koniec." Povzdychla si a oprela si hlavu o lavicu.

,,Myslel som si, že literatúru zbožňuješ," prehlásil som, vstávajúc zo stoličky a baliac si veci do ruksaku.

,,Z čoho si usudzoval?" Opýtala sa a hlavu si oprela o ruky, ktoré mala na lakťoch položené na chladnej doske lavice.

"Veľa čítaš."

,,Si pozorný," zaškeril som sa, ,,ale nemáš pravdu. Čítam knihy, pretože ma odpútajú od sveta a zabúdam na problémy okolo. Literatúra s tým nemá nič spoločné; teoreticky."

,,A prakticky?" Opýtal som sa a ona si povzdychla.

,,Nie je žiadne prakticky, proste to tak je a hotovo." Postavila sa tak ako ja predchvíľou a cez pravé plece si prehodila zelený ruksak, presne takej farby ako jej oči.

,,Aké problémy?" Znovu som sa opýtal, mysliac jej nedávnu odpoveď. Svoj pohľad som z jej ruksaku premiestnil znovu na ňu. Pretočila očami a kráčala von z triedy. Pred východom sa otočila a usmiala sa.

,,Veľa sa vypytuješ Louis Tomlinson." Odkráčala preč a ja som sa začal usmievať; šialene a nekompromisne. Presne tak som sa cítil, ako blázon.

,,Ľudia si myslia, že som blázon. Oni totiž netušia, že ja som sa naozaj zbláznil, ale do nej."