Dnes som si pripravila znova pesničku, takže dám signál ;)
6. časť
Sedel som v tureckom sede na posteli a sledoval ako si Eloise niečo kreslí a počúva hudbu. No vlastne som ani poriadne nevnímal čo kreslí.
Takže takto to teda bolo.
Ona na mňa verí. Vníma ma, ale nevidí a nepočuje. Nechce. Aj keď si skôr myslím, že v tom zohráva väčšiu rolu strach. A pritom sa na predsa len nebojí.
Ak sa jedná o môj výzor, nemá sa čoho báť. Ruky aj nohy mám všetky, hlavu tiež a myslím, že na jeden menší detail vyzerám úplne normálne.
Menší detail, kvôli ktorému sa v zrkadle neobzerám. Nenávidím zrkadlá a som bol rád, že tu Eloise žiadne nemá. Lebo v momente by som sa ho zbavil.
Vstával som z postele keď zdvihla hlavu a očami sliedila okolie. Predsa len mi to nedalo , trochu ju provokovať.
Napriamil som ruku a svetlo zablikalo.
„To si robíš srandu však?" opýtala sa, no hlas sa jej mierne chvel. O to mi šlo. Svetlo blikalo ako besné, až ju to donútilo nakoniec vstať. Obzrel som si poličku, no keď som našiel to čo som chcel, potešilo ma to. Boli tam ruže zo záhrady. Kým ma Eloise nevnímala, jednu som ukrátil o lupene a ako tak šiel po chodbe, zanechával ich za sebou. O chvíľu som už počul ako nesmelo kráča za mnou. Takto so mnou šla až do obývačky. Keďže slnko už zapadlo a boli sme v dome sami, mohol som sa trochu zabaviť. Všade zavládla tma a ja som naraz porozsvecoval sviečky. Vyplašene sa obzerala okolo seba.
Zapálil som kozub a ten osvetlil aj stenu nad ním. Podišel som k nemu a rukami som prechádzal po hladkom povrchu, až kým som konečne nezavadil o niečo. Potiahol som a ozval sa škrípavý zvuk. Eloise sa otočila smerom ku kozubu a sledovala ako sa stena nad ním roztvára. Roztvorila sa a ozvalo sa tiché cvaknutie- obrovský obraz sa posunul dopredu zarovno steny. Eloise zabudla od údivu zatvoriť ústa. Podišla bližšie k obrazu. Bola tam namaľovaná na svoj vek celkom mladá žena, i keď to tak nebolo. Mala zelené oči a orieškovohnedé vlasy. Na sebe mala žltkasté šaty s rukávmi po lakte končiacimi volánmi, s dlhou sukňou po zem. Stála za jednou z dvoch stoličiek. Vedľa nej stál vysokánsky muž s tmavšími a hustejšími hnedými vlasmi a hnedými očami. On bol odetý v modrých nohaviciach, bielej košeli a čiernej veste z pravej kože. Aj on stál za stoličkou a opieral sa mohutnými rukami o plecia chlapca, ktorý na nej sedel, rovnako ako ten druhý pred ženou. Ten mal zelené oči a tmavohnedé vlasy. A ten pred otcom, ten mal zelené oči po mame tiež, no rovnako aj jeho orieškovohnedé vlasy. Všetci sa usmievali, len chlapec s bledšími vlasmi a jeho mama mali výrazné jamky v lícach. Synovia boli rovnako oblečení- modré nohavice, čižmy, bledohnedé košele. Typický odev pre tú dobu. Obaja synovia boli dospelí, ten s tmavohnedými vlasmi mal už aj malé dieťa. Pár mesačného syna.
Eloise podišla ešte bližšie a prstami prešla po orámovaní. Bola tam malá zlatá cedulka s vyrytými písmenami.
Witterson.
Stál som vedľa nej a kochal sa obrazom tiež. Bolo to prvý krát, čo ma niekto maľoval. Predtým býval povesený nad kozubom iba obraz rodičov. No vtedy, na moje osemnáste narodeniny sa rodičia rozhodli pre nový obraz. Môj o päť rokov starší brat k nám vtedy pricestoval aj so svojou manželkou. Bolo to milé dievča. Stále si zo mňa uťahoval, že ja si také nenájdem, no potom na scénu prišla ona, že raz si svoje vysnené dievča nájdem, len treba čakať. A ja čakám. Čakám už dvesto rokov. Som proste smoliar. Prvý bozk som mal s kamarátkou, ktorú som poznal od detstva. Boli sme na koňoch, keď sa strhla veľká búrka a tak sme sa skryli do stajní. Vtedy, no, vtedy mi prišla veľmi krásna a aj tak som to chcel vyskúšať. Pobozkať niekoho. No a ona sa nebránila. No i tak sme nakoniec ostali len pri kamarátstve.
