8. časť
„Ty jedna bezcharakterná sviňa! Si ten najväčší pokrytec akého poznám!"
Len som ju sledoval z okenného parapetu.
„Nenávidím ťa aby si vedel!"
„Vďaka." povedal som s kľudom.
„Nezaujímaš ma! Už s tebou nechcem mať nič spoločné!"
„Fajn."
„Idiot!" zrušila hovor a telefón hodila na posteľ. Takúto naštvanú som ju ešte nevidel, „Nerozumiem. Som preč len chvíľu a ešte aj najlepší kamarát sa mi otočí chrbtom. A ty si z toho láskavo nerob srandu." oborila sa na mňa.
„Dobre." povedal som nezaujatým tónom hlasu.
Vzdychla a hodila sa na posteľ tvárou dolu. Vidím to na plač.
Zdvihla hlavu: „Prepáč, nebudem ti tu revať. Ten blbec si to ani nezaslúži."
Tak za toto má u mňa bod. Strčila si vankúš pod hlavu a prikryla sa.
„Je tu nejako chladno."
„Ochladzuje sa." mykol som plecom.
„Lenže na takúto zimu navyknutá nie som." povedala a prikryla sa až po krk. Vystrčila ruku a utrela si zaschnuté slzy. Otočil som sa pred jej neústupčivým pohľadom a pozrel von oknom. Vonku doslova mrzlo. Postavil som sa na odchod.
„Kam ideš?" opýtala sa. Neodpovedal som, len zišiel dolu po schodoch ku vchodu. Započul som za sebou kroky.
„Deje sa niečo?"
„Vonku je hlboko pod bodom mrazu. Musím nájsť Darona."
„Ty sa o neho bojíš." skonštatovala. Zastal som a pozrel po nej. Nakoniec som sa len otočil a vyšiel von.
„Daron!" zakričal som. Eloise mala aspoň toľko rozumu, že nešla von.
„Daron!" okríkol som ho znova a vybral sa hlbšie do záhrady. Z konárov, kríkov aj kvetín viseli cencúle, zem a chodník sa leskli od ľadu. Ozaj je veľká zima.
„Daron!" zreval som a určite ma počula aj Eloise. Ozvalo sa zaskučanie. Zastal som a porozhliadal sa.
„Daron?" šiel som za skučaním. Našiel som ho zakliesneného v zmrznutých kríkoch a bol celý mokrý. Napriamil som ruky a kríky sa začali uhýbať a lámať. Ochvíľu vyšiel von cez ujmy, no triasol sa od zimy. Chcel som aby pobehol so mnou, no nevládal. Rýchlym krokom sme sa vracali naspäť a videl som ako Eloise odľahlo.
„Nebodaj si sa o ňho bála?"
„Bála som sa skôr o teba." zašomrala maximálne potichu, no i tak som to počul.
„Ja som už mŕtvy Eloise."
Prešiel som vedľa nej a privolal Darona. Eloise zatvorila dvere.
„Choď prikúriť, ja založím oheň v krbi." povedal som a s Daronom prešiel ku krbu. Ochvíľu už oheň horel a ja som ho obalil do deky a sadol si s ním pred krb.
Onedlho sa vrátila aj Eloise v hrubom svetri a šálkou čaju v ruke. Pod zadok si dala vankúš a sledovala Darona ktorý pokojne oddychoval.
„A čo Reva?" opýtala sa.
„Ten sa skryl určite."
„A kam?"
„Tento dom má viac zákutí než si myslíš. Idem ho skontrolovať, ty zostaň pri ňom." povedal som a vybral sa do knižnice. Prešiel som až do zadnej časti a následne cez stenu do tej druhej knižnice. Len čo som sa zhmotnil, Reva zakrákal na pozdrav. Sedel na jednej z voľných políc. Vletel sem cez otvorené okienko v kupole.
