19. časť
Práve som sa chystal ísť von, keď som započul kľúče vo dverách. Otočil som sa na päte, no bolo neskoro.
„Jayden?" ohlásila ma, hneď ako vošla.
Len som na ňu krátko pozrel a odišiel.
Áno, vravel som, že jej odchod vyrieši všetky problémy, čo je aj pravda, ale proste...
Ja nemôžem. Je to tým, že som si zvykol? Že sa teším z jej spoločnosti? Že ju mám celkom rád? Proste ju nedokážem poslať preč. No nedokážem s ňou viesť ani normálny rozhovor. Celé tri dni sa jej úspešne vyhýbam. Hnevá ma jej neúprimnosť, hnevá ma moja slabosť a neschopnosť. Doslova ma to ubíja.
A ja viem, že ona to vidí. To by si všimol každý.
Som slabý. Slabší možno, než som bol. Dobre, keď som si uvedomil naplno, že čo sa mi stalo, to ma dostalo ešte viac.
Vyšiel som na terasu a sadol si na jej okraj, aby mi mohli nohy voľne prevísať. Slnko príjemne hrialo, no ani to ma nepovzbudilo.
Započul som tiché kroky.
„Eloise nechaj ma na pokoji."
„Chcem ti pomôcť."
„Proste mi daj pokoj." povedal som odmerane, no i naďalej tam stála.
„Jayden čo sa s tebou deje?"
Pokýval som hlavou a ďalej ju úspešne ignoroval. Lenže, to b nebola tá tvrdohlavá Eloise.
Sadla si vedľa mňa. Nepovedala nič, ani nič neurobila. Len tam sedela vedľa mňa a očami sledovala výhľad na záhradu, tak ako ja.
„Mám toho dosť, Eloise. Všetkého. Problémov, starostí, proste všetkého."
„Preto si ku mne taký?" opýtala sa, no ani na mňa nepozrela, „Si chladný, odmeraný, vyhýbaš sa mi a tváriš sa, akoby sme sa ani nepoznali."
„Pretože... Ty raz odídeš Eloise."
„Ale nebude to dnes. Ani zajtra. Ani tento týždeň."
„Lenže ja som s na teba zvykol. To som nemal."
„Ale to je normálne."
„Áno, u ľudí. Ľudí, ktorí majú voľnosť pohybu, môžu chodiť kamkoľvek. Ale ja nie. A nechcem znova zažívať to, čo pred dvoma rokmi."
To, že ma každý na kom mi záležalo opustil.
„Ale to sa nestane. Preto ti pomáham. Nájdeš pokoj a budeš šťastný."
„Ale to nie je také jednoduché." vzdychol som.
„Už sme blízko. Bližšie než si myslíš."
Zacítil som jej neoblomný pohľad.
„A čo bude s tebou?" opýtal som sa.
„Ja si už nejako poradím." usmiala sa smutne.
„Stále si nešťastná." skonštatoval som, keď som konečne na ňu pozrel.
„Jayden... nenúť ma, prosím."
„Lenže keď mi nepovieš, čo sa deje, nepomôžem ti."
„Je to len dočasné..." rozmýšľala, „Ak budem šťastnejšia, budeš aj ty?"
Pousmial som sa: „A budeš?"
Zoširoka sa usmiala: „Jayden, ten tvoj šarm nemá konca- kraja."
