17. časť
„Toto je to nákupné centrum?" opýtal som sa, prezerajúc si vytlačenú fotku. Bolo ich tu asi štyridsať.
„Áno." usmiala sa Eloise a načiahla sa po ďalšiu, „A toto nazývame eskalátory. Sú to schody, na ktoré sa len postavíš a oni ťa vynesú hore samé. Tak fungujú aj bežiace pásy na pokladniach."
„Ja žasnem." na iné som sa nezmohol a pozorne pozeral obe ponúknuté fotky. Obchodné centrum bola jedna veľká budova s malými obchodmi so šactvom, obuvou alebo šperkami, knihami, hračkami, či jedlom. Zaujímavé. Naozaj.
„Pokladne, to sú tie veci kde stoja ľudia? Tam kde platíš za jedlo a veci?"
„Si bystrý." uškrnula sa.
„To je samozrejmosť, o mne to vedeli široko- ďaleko." zaškeril som sa a vzal ďalšiu fotku, „To je... námestie?"
Prikývla.
Voľakedy námestie zdobili krásne budovy, staršie odo mňa, zem vyskladaná drsnými obrúsenými kameňmi, na ktorých sa koče natriasali jedna radosť a konské kopytá bolo počuť po celom námestí. V strede bola mohutná veľká fontána so štyrmi anjelmi na každej svetovej strane a jedným veľkým s rozpätými krídlami. Jednu časť námestia tvorila ulička, ktorá bola lemovaná stromami a ich koruny sa nám zrastali nad hlavami. Pod nimi bola desiatka stoličiek, kde ľudia vysedávali, rozprávali sa, čítali knihy, kŕmili operencov alebo dohliadali na deti, aby príliš nevystrájali, aj keď vždy na nich boli krátki. Deti sú ako živly, plné života, radosti a bezstarostnosti. No ak ich naučíte slušnosti, poslúchnu. Ak nie, už im nerozkážete.
Veľa krát, ak sme šli s Valentine sa prejsť, vždy sme skončili na jednej z lavičiek a pozorovali ľudí. Tak sme tam vedeli presedieť aj hodinu. Alebo som tam zvykol z nej vyťahovať jej trápenia. Nikdy som nemal rád, keď sa trápila. Tak som ju vždy donútil vyrozprávať sa a rovnako som vedel čo na ňu zaberá. Stačilo, keď si položila hlavu na moje plece a ja som ju jemne hladil po vlasoch. Nikdy neplakala. Bola len jednoducho smutná. Ak plakala, tak to sa muselo stať niečo veľmi zlé.
plakať som ju videl aj vtedy, keď som sa prebral ako duch a ona odchádzala. Keď som ešte nemal tušenia, koľko trápenia ma ešte bude čakať. A koľko samoty. Smútku. Hnevu. Beznádejnosti. A potom sa zo mňa stalo to, čím som teraz. Len ponevierajúca sa duša, ktorej ostali len spomienky. Ktorá sa snaží opäť prísť na princíp šťastia. Ktorá sa snaží nájsť pokoj, po ktorom túži tak nehorázny čas. Tá duša, ktorej väčšiu časť tvorí smútok a hnev. A tú menšiu? Niečo, čo neviem presne pomenovať.
„Jayden, deje sa niečo?" vytrhla ma z rozmýšľania Eloise.
„Hm, nie." uhral som to a znova začal vnímať fotku, „To námestie je iné. Budovy sú novšie a majú väčšie okná. Nepáči sa mi to. Ani tie malé obchodíky." ukázal som a ona sa usmiala. Asi sa to dalo očakávať.
„Najviac mi tam chýbajú stromy. Tie pekné košaté stromy, ktoré lemovali túto ulicu. A aj lavičky sú iné. Tam som trávil čas s Valentine." pousmial som sa.
„Na tie stromy som sa pýtala." hľadela mi ponad plece, až som sa čudoval, že jej môj chlad nevadí, „Vraj až moc prerastali a boli priveľké. Tak ich, no zriedili, spílili."
Na porozumenie som prikývol.
„A tu..." začala, no niekto ju prerušil.
„Eloise, poď dolu, prosím!" zavolala Claide a Eloise vzdychla, no bez slova sa postavila a nechala ma tam samého. Položil som fotky na kopu a nahol sa po jednu, fotografiu jej školy, tiež akási staršia budova, a nie tie nové, čo mi prídu ako z iného sveta. Nad vchodom mala rok postavenia. Pousmial som sa.
