24. časť
Spojil som naše pery jemným bozkom. Druhým za celý môj dlhý život. Normálny aj posmrtný.
Eloise bola hodný moment prekvapená, no predsa len rýchlo reagovala a bozk mi náruživo opätovala. Jemne som jej položil ruky na boky a ona, takisto jemne, ma objala okolo krku. V tej chvíli som vnímal len ju. Nezáležalo mi na tom, že ona je človek, ja duch. Že živý nemôže mať rád neživého a neživý živého. Vtej chvíli mi bolo ukradnuté všetko. Nasledoval bozk za bozkom, akoby sa práve naplnila tá dlho očakávaná chvíľa, ktorej sme sa obaja nevedeli dočkať. Netušil som, prečo som to vlastne spravil, ale, popravde, vôbec som toho neľutoval. Nech to už znie akokoľvek neskutočne.
Možno sa týmto všetko zmení, ale budiš. Za ten risk to stálo.
Jemne som sa od nej odtiahol, fakt iba o kúsoček, a oprel si čelo o jej. Nikto nič nevravel, len sme tam takto sedeli a objímali sa. Boli sme tam jeden pre druhého. Musel som uznať, že toto bolo úplne iné, ako s Valentine. Ten bozk s Valentine vo mne ani nevyvolal toľko pocitov, nálad a proste všetkého ako tento. Dokonca by som ten bozk nazval omylom.
Tento bozk nie. Rozhodne nie.
Obtrel som sa nosom o jej, načo sa usmiala a odtiahol sa ešte trošku, aby som jej mohol pozerať do očí.
„Aké... aké to bolo?" opýtal som sa.
Hodnú chvíľu hľadala správne slová, až sa napokon ozvala: „Kúzelné. Očarujúce. Láskavé. Zvláštne.... Dokonalé."
Usmiala sa a videl jej v očiach iskričky radosti.
„A neskutočné. Ako ty."
Pousmial som sa a potom jej zložil hlavu na plece. Nejako extra jej to neprekážalo.
„Deje sa niečo?" opýtala sa.
„Nie. Len mám pocit, že odtiaľto už nevstanem. Doniesla by si mi potom vankúš? Okúsim nové miesta na spánok." povedal som a ako na potvrdenie som si zívol.
Rozosmiala sa.
„Eloise." zastonal som.
„Ešte kúsok."
„Nevládzem."
„To sa o teba budem takto starať celé mesiace?" zavtipkovala, aj keď mne do smiechu nebolo. V tej chvíli som netúžil po ničom inom, ako po posteli, lenže tá bola pre mňa nedosiahnuteľný cieľ. Nevládal som. Cítil som sa ako tí deväťdesiatroční dôchodci, o ktorých sa starajú, akoby sa mali dožiť ešte ďalších dvadsať rokov, no oni sa bez pomoci ledva vedia poškrabať na spánku.
Vzdal som to, pri dverách som sa po stene zviezol k zemi.
Počul som ako si Eloise povzdychla a následne vykukla spoza rohu: „To si na tom až tak zle?"
Skleslo som prikývol. Môj výhľad zatienil vankúš. Usmial som sa a vzal si ho.
„Kde sú vôbec Claide a Mark?"
„Pozerajú televíziu. Večer už na chodbe svetlo nezapínajú, takže ten vankúš nebude ani podozrivý." mykla plecom.
„Keby aj, smola. Mohli by sa oboznámiť s tým, že pán domu má právo spať kde chce a kedykoľvek sa mu chce." povedal som, položil vankúš na zem a ľahol si. Ochvíľu sa vedľa mňa objavila Eloisina hlava. Zatvoril som oči.
„Nieže by si bola rada, že sa môžeš rozťahovať na spoločnej posteli." zamumlal som, „Ver, že zajtra tomu tak nebude. Zajtra sa už k tej posteli dopracujem. A budeš mať odo mňa pokoj na celý deň."
