28. časť
Odkašlala si. Po stý raz.
„Zas si prechladla?" opýtal som sa, aj keď viac podozrievavejší som byť už nemohol. Naozaj si myslí, že predo mnou takúto dôležitú vec utají? Veľký omyl.
„Len som sa zle obliekla." povedala chrapľavým hlasom a znova sa venovala riešeniu príkladov. Chýbal mi ten jej príjemný, jemný hlas. Tak veľmi.
„Eloise, prečo mi už konečne nepovieš pravdu? Myslíš, že som slepý? Hlúpy?"
„Jayden ja..." sekla sa, „Ja ti to nedokážem povedať." oči jej zaplnili slzy.
Vstal som z kraja postele a podišiel k nej zo zadu, keďže sedela za pracovným stolom s kopou kníh a lampou nasmerovanou na zošiť.
„Eloise." ozval som sa chlácholivo.
„Ja ti to nedokážem povedať. Ja..." stratila hlas. Upustila ceruzku a načiahla sa po servítke, aby si utrela slzy.
Podišiel som k nej zboku a kľakol si, takže som pozeral hore do jej uplakanej tváre.
„Ja viem, že je to nespravodlivé, ale... nechcem ťa raniť." povedala a keď si odkašlala, pokračovala už normálnejším hlasom, ktorý sa podobal aspoň trochu na ten jej, „To by som si neopustila."
„Ale mne ubližuješ teraz. Tým, že tak zaťato tajíš pravdu." povedal som mierne rozčúlene a rozhodene, „Pochopím, ak by sa jednalo o nejakú banalitu, ale toto je vážne. Mňa už neoklameš!"
Postavil som sa a ona tiež, no i tak som sa na ňu díval z výšky.
„Lebo ty si ku mne úplne úprimný." prehlásila celkom pokojným hlasom, no videl som aká bola nešťastná už len z toho, že sa strhla hádka. No mne to ľúto nebolo. Mne bolo ľúto, že ona je tá neúprimná. No stále tu bolo to moje tajomstvo.
„Samozrejme, že som." povedal som na obranu, no vedel som, že viac už klamať snáď ani nemôžem. Ako mám očakávať od nej úprimnosť, keď sám k nej úprimný nie som? Ako s ňou môžem byť šťastný, keď mi klame? Keď je ona nešťastná? Keď vidím, že sa deje niečo zlé, ale neviem nič urobiť?
Nikdy som nevedel nič urobiť. Vždy som bol rovnako neschopný. Od osudného večera s Griolym, až po moju slabosť, ktorá ma premohla a ja som sa na Eloise tak naviazal.
Znova ma začal sužovať smútok a to som nechcel. Takto veľmi rýchlo prídem o svoju šancu. Ale tým pádom, by som už nemal žiadne tajomstvo, všakže.
Eloise si všimla moju zmenu nálad: „Jayden..."
„Nemôžem sa dívať na teba, ako sa trápiš. Trápi to aj mňa. Trápi ma to rovnako ako moja neschopnosť. V tej som profík."
„To nie je pravda."
„Nie?" opýtal som sa s výzvou.
„Vďaka tebe rodina prežila."
„A ja som umrel."
Povzdychla, no nedala sa odbiť: „Pomohol si mi."
„Skôr som ti to všetko len sťažil."
„Máš ma rád." vyhŕkla, „Ja ťa mám rada."
„Rada." zopakoval som ako ozvena, „A preto mi rada aj tajíš pravdu."
„Nie!" povedala na svoju obranu, „Mám ťa rada a preto ti nechcem ublížiť."
„Už teraz mi ubližuješ."
