23. časť
Tá chvíľa keď som ju videl v nebezpečí, ma ovalila ako prímorská vlna. Tá vlna sa rozliala v mojom vnútri, našla každé zákutie mojej duše a razom som pocítil niečo nové. Iné. Tie pocity. Aké hlúpe, že sa musí stať niečo také zlé, aby som zistil ako veľmi mi na nej záleží. Že mi nie je ukradnutá. Vedel som to aj doteraz, lenže v tomto momente boli tie pocity silné. Tak veľmi. A preto ma doslova ubíjalo, keď som ju videl takú bezmocnú.
Stačilo mi, že sa naše pohľady stretli, a viac som neváhal. Rozprestrel som ruky a doslova zacítil tú energiu. Hneval som sa. Tak veľmi, že v tej chvíli by Seanovi nepomohli ani modlitby svätého ruženca. Okná zaprašťali a otvorili sa dokorán. Dnu sa dostal mrazivý vzduch. Svetlo zablikalo, prasklo a Eloise strachom vykríkla. Všade bola tma, dnu sa dostával len mesačný svit. Silný prievan zhadzoval sošky z krajov poličiek a divoko listoval stránkami kníh. Zahnal som sa a gauč sa hneď vyrútil na Seanových komplicov, čím ich zakliesnil o stenu. Teraz som mal voľnú cestu k Seanovi.
Ten mocne zvieral Eloise a nôž jej stále držal pri krku. No bol vystrašený. Poriadne. Chytil som ho pod krk, druhou rukou mu vytrhol nôž a poslal ho do najvzdialenejšieho kúta. Vrazil som mu päsťou, čím sa mi podarilo dostať Eloise od neho za seba. Sean na mňa zaostril a prekvapene cúvol.
„Eloise odíď." povedal som jej cez plece, no ona akoby zrástla so zemou, „Eloise, dopekla, aspoň raz ma počúvni! Vypadni!"
Vtedy sa konečne akoby prebrala z tranzu a zmizla v útrobách domu. Dúfam, že je toľko pri rozume, aby vypadla von. Seanovi komplici sa oslobodili, na čo som ich chcel znova nejako zabaviť, no vtom ma Sean ovalil lopatou, čo patrila ku krbu, čím odpútal moju pozornosť a jeden komplic mi ušiel. Druhého som pribil o stenu ako motýľa, až sa uvoľnil jeden obraz a zosunul sa mu na hlavu. Fajn, aspoň na chvíľu pokoj. Eloise si s tým druhým poradí.
Nahol som sa k náradiu pri krbe a vytiahol palicu s ostrým koncom, no tupým aby niekoho vážnejšie poranil. Vždy lepšie ako nič. Musel som sa už nejako brániť pred Seanovými údermi, aj keď som mal tú výhodu, že mŕtveho už nič nebolí. Šikovne sme odbíjali údery toho druhého a sem tam si uštedrili nepekný úder.
„Odzačiatku som vedel, že sa z teba vykľuje sviniar. Dokonca si je zradil. Mohol si ju z toho vynechať."
„Snáď žiarliš?" protivne sa zasmial.
„Čože?" nechápavo som sa spýtal a automaticky odrazil jeho úder. Už ma prestával baviť.
„Vedel som, že je divná a teraz chápem prečo. A čo myslíš, že nevidím ako ju brániš?" zas ten protivný smiech, „Hodili by ste sa k sebe. Dvaja blázni."
„Idiot!" tu nikto nebude urážať môj titul. A vôbec nie taký úbožiak ako Sean. Bol som fakt vytočený, takže som sa s ním už nehral. Kopol som ho do brucha a tyčou mu zasiahol ľavý spánok, načo on svoju zbraň pustil a zakymácal sa. Odhodil som palicu, zdrapil ho za plecia a sotil na zem. Bolestne sykol a zdalo sa, že mu chvíľu potrvá kým sa postaví. Čas nájsť Eloise.
Tú som hľadať ani nemusel, lebo prebehla po schodoch a potom vedľa mňa a hneď za ňou Seanov komplic. Toho som zachytil a odsotil, načo si dosť nepekne udrel kríže o zábradlie až zreval. No ja som počul aj iný krik, ktorý sa niesol zvonka, tými dvermi, odkiaľ Eloise vyšla von. Chcel som sa rozbehnúť za ňou, keď ma chalan zachytil, no zmohol som sa len udrieť ho lakťom do nosa. Zreval znova a mne už nič nebránilo ísť za ňou.
„Eloise?!" zvolal som, len čo som vyšiel z dverí. Za domom sa ozval krik. Rozbehol som sa dozadu ako najrýchlejšie som vedel, keď sa za mnou ozvala Eloise.
