18. časť
Uprene som sa díval do plápolajúceho ohňa, zahĺbený vo svojich myšlienkach, neustále dumajúc, kde hľadať indíciu. Ak Grioly mal toto všetko, viac nie, tak tam stopa končí. Musím sa zamerať na niečo iné. Možno...
Myšlienkový pochod vyrušil kašeľ.
„Á, Eloise ma poctila svojou prítomnosťou."
„Nežartuj." povedala chrapľavo, položila tašku na zem a zvalila sa do druhého kresla.
„Nejaká si zlomená." premeral som si ju.
„Tak sa aj cítim. V škole nám dávajú zabrať. A navyše, kde si bol celý čas? Nedeľu, keď sme sa vrátili, nikde ťa nebolo a dnes ráno si spal ako zaťatý."
„Vrátil som sa neskoro. Bol som si trochu prevetrať hlavu." povedal som a znova len sledoval plamene.
„Stalo sa niečo?"
Pokýval som hlavou.
„A nad čím tak úpenlivo premýšľaš?"
„Ty máš viacero vymožeností. Môžeš pre mňa niečo urobiť?"
„Čokoľvek."
„Pozor na slová." napomenul som ju, no na reakciu som jej nedal priestor, „Potrebujem nájsť záznam o aukciách ktoré sa týkali Valentine a nášho majetku."
Uprela na mňa zrak a videl som, ako horúčkovito premýšľa. Nakoniec z nej vyšlo: „To mi ani nepovieš čo sa deje?"
„Možno... možno neskôr."
„Jayden..."
„Neskôr Eloise. Mimochodom, bol tu Sean." zmenil som radšej tému.
„Čo tu ten chcel?"
Otvoril som na prázdno ústa, no nakoniec som si to rozmyslel: „To by som aj ja rád vedel."
„Potom sa ho..."
„Opýtaš?" vysmial som ju, „A čo mu povieš? Môj kamarát duch ťa videl a tak sa pýtam čo si u nás robil?"
Uvedomila si, že by to znelo hlúpo: „Dobre, chápem, ale predsa nespomínal nič. Ani ohľadom projektu."
„Prečo ani?" chytil som ju za slovíčko. Myklo jej kútikmi úst. Ja si potrpím na slovíčka.
„Pretože sa s nimi zvyknem sem- tam stretnúť aj po škole, preto." odôvodnila.
Tak toto sa mi nepáči. Eloise sa s nimi stretáva a on sa nám ide vlámať do domu? Trochu pod úroveň, nie? Čo má ten chalan vôbec zaľubom?
Od začiatku sa mi akosi nepozdával, no možno by mi Eloise neverila, no ja mám na takých ľudí čuch. A rovnako stále mi je neznáme, na koho sa tak podobá. Nebol to určite žiadny z tých ktorí tu bývali. A predsa to tiež nebolo tak dávno čo som ho tu videl.
„Ozaj je všetko v poriadku? Nejaký si nesvoj."
Vstal som a vybral som sa na odchod: „Dnes akosi nemám svoj deň."
„Váza, socha, šactvo, hlavne šperky, nejaké brošne." zrekapitulovala, „A knihy. Zrejme aj za celú knižnicu."
Vzdychol som. Bol som priam zúfalý. Takto sa nikam nedostaneme.
„Ani jedno nie je to, čo mi nejako pomôže." povedal som nešťastne.
„Keby si mi namiesto toho, aby si tu vešal hlavu povedal, o čo ide, tak by som ti pomohla." povedala a otočila ďalšiu stránku veľkej knihy, ktorú jej darovala knihovníčka aby si mohla pozrieť všetky aukcie a iné obchodné záležitosti. Tuším tam boli od roku 1800-1820. Teraz sme sa pohybovali medzi rokmi 1815, teda rok mojej smrti až po 1820. Typoval som, že vtedy sa Valentine pustila do predaja.
