K tejto časti som sa priblíženie deja pridala aj pesničku, dám signál * kedy si ju pustiť ;)
3. časť
Eloise na nás vydesene hľadela. Aby som to nejako uhral, všetky svetlá naraz zhasli a ja som odtiaľ nečujne odišiel a až potom sa všetky svetlá rozsvietili. Prepožičané veci som vrátil tam kde som ich mal odložené a so spokojným úsmevom zliezol dolu na chodbu. Na zemi ešte stále ležala dezorientovaná Claide a Mark ju ratoval. Eloise sedela pri nich a usedavo plakala. Odniekadiaľ vyšiel Thomas, ktorý si ma nevšimol, keďže som stál obďaleč a začal sa jej túliť. S roztrasenými rukami ho hladila po lesklej srsti a so zaslzenými očami hľadela kamsi pred seba. U úsmevom som sa pobral do záhrad nedbajúc aké je počasie. Zima mi bola stále. Preto som si teplo vážil ešte viac. Preto bolo moje najobľúbenejšie miesto v dome práve pri rozohriatom krbe.
Na oblohe sa vznášali ťažké mraky a všetko bolo mokré. Zdalo sa, že sa každú chvíľu rozprší znova. Prešiel som k fontáne, asi najkrajšom a najmenej zarastenom mieste na dvore a sadol si na okraj. Bola kamenná a od vnútorného kraja sa tiahla ozdobná čierna klietka s havranom s rozpätými krídlami na špici. Ručná práca, ako inak. Z jednej strany sa dali otvoriť malé dvierka akurát pre vedro, aby si mohli napustiť vodu. Bola tu už odkedy sa pamätám a predsa nehrdzavela, aspoň o ňu sa postarali, keď už o dvor nie. No nespájali ma s ňou príjemné spomienky.
Ľahol som si na kamenné obloženie a na kvári ucítil prvé kvapky. Zatvoril som oči, keď som v diaľke započul ako odišlo auto. Zrejme šli Claide odviezť do nemocnice. Netušil som, že ju to až tak rozhodí. No mal som z toho radosť.
Znova sa ozval krik. Dnes už druhý krát od tej istej osoby. No čo ma vyviedlo z miery, že tentoraz to nebolo kvôli mne. Prudko som sa posadil, no nevidel som nič. Postavil som sa na kamenné obloženie a v diaľke uvidel Eloise ako si to ženie ku mne. Niečo ju prenasledovalo. No musím uznať, že dievča vie rýchlo bežať. Zoskočil som dole, keď vyskočila z kríkov a prešla cezo mňa. Znova ten mierne šteklivý pocit, no teraz som to nevnímal, čakal som hrozbu.
Tá vyskočila rovno predo mňa. V tvári zúrivý pohľad.
„Dosť!" zvolal som mohutným hlasom. Tá zúrivosť prešla do skučania a previnilo na mňa pozrel, „Spolubývajúcich nenaháňame, Daron."
Pitbul pomykal chvostom. Ešte aj po tých pár rokoch sa správal ako šteňa. No aj napriek tomu, som ho mal celkom rád. Jedného dňa sem len tak zablúdil a tak som mu našiel niečo pod zub a odvtedy sem niekedy príde. No týrali ho, takže k ľuďom sa, pochopiteľne, nespráva práve najlepšie. Ale Reva je i tak môj obľúbenec. Možno preto, že on sa ma nikdy nebál. Bol rovnako tvrdohlavý ako ja.
Daron na pohľad nevyzeral práve najkrajšie. Bol to obrovský, mohutný pes, čo je teda nezvyčajné, od ľavého ucha, cez poškodené oko až po ňufák sa mu tiahla jazva a na pravej strane mu chýbal zub. No to mu nerobilo ešte problém niekoho uhryznúť. Raz už niekoho z našich dočasných spolubývajúcich uhryzol tak, že to museli previesť do nemocnice. Okrem toho bol Daron celkom bez ujmy, ak sa náhodou práve nepobil s nejakým iným túlavým psom. Tentoraz nie, tentoraz bol až príliš živý.
Obzrel som sa na Eloise, tá si objímala hrudník a roztrasene sa na Darona dívala, no dívala sa aj okolo seba, akoby niečo hľadala. Teda niekoho.
„Daron, prosím neznepríjemňuj tomu dievčaťu život. Poď, radšej ti niečo nájdeme pod zub." predniesol som milo. Nechcel som ho vkuse len hrešiť. Pekne sa vybral po mojom boku k domu a Eloise sme nechali za sebou. Prikázal som Daronovi počkať na mňa a potom som sa vrátil aj s odmenou v podobe nedojedeného obeda čo som našiel v hrnci. Daron už potom mával chvostom jedna radosť keď som to pred neho vylial. Pohladil som ho po hlave, keď do mňa narazil mokrým ňufákom a ja som padol na zadok, musel som sa zasmiať.Celkom som si na svojich nevšedných zvieracích kamarátov zvykol.
