Znova pesnička, takže dám signál :)
16. časť
„Tá príroda sa zbláznila." zamumlala Eloise.
Podal som jej bundu z rifloviny.
„Nepotrebujem." povedala.
„Kašleš. Potrebuješ."
Nadhodila nečitateľný, neprítomný pohľad, no nakoniec si ju vzala, zatiaľ čo som ja podržal žlté kvety.
„Ďakujem, že si ich kúpila." povedal som a privoňal si k nim.
„Žiadny problém." usmiala sa.
Sklopil som zrak. Ju sa dá tak ľahko rozveseliť. Teda ja ju viem tak ľahko rozveseliť. Keď sme spolu a usmeje sa, ako teraz, ide o úprimný úsmev. Ale keď je napríklad s Claide, veľa krát je to nútený úsmev a už na pohľad je jasné, že má radšej Marka. Veľa krát som ich videl objímať sa len tak na gauči, keď som sa zvonka vrátil.
Ja som mal, naopak, radšej asi mamu. Ale i otca. Nedal by som na neho dopustiť. Vždy to bol on, komu som chodil po rady. Mama tu bola zas vtedy, keď som bol utrápený a chcela mi pomôcť. A brat, s ním som sa klbčil, ale ak šlo o vážnejšiu vec, vždy mi rád pomohol. A potom tu bola Valentine. Moja sestra, ktorú som nikdy nemal. Bol som k nej úprimný ako k žiadnemu inému cudziemu človeku. To bola moja rodina.
„Jayden." ohlásila ma smutne.
Ak by som mohol, povedal by som, že mi bolo doplaču.
„Nič sa nedeje, poďme ďalej." povedal som mierne zachrípnuto.
Zastala a načiahla ku mne ruku.
Prijal som ju a niekam ma brala.
„Kam ideme?"
„Do kaplnky pôjdeme inokedy." povedala a ja som už ochvíľu uvidel jazero. Zastali sme na okraji, kde vyrastala čerstvá zelená tráva. Eloise si kľakla a ja som sa zosunul vedľa nej. Hladina jazera nestála, pretože na jednej strane sa jazero vlievalo ako vodopád do druhého, odkiaľ potom viedol malinký potôčik k tomuto. Jednoduchý kolobeh. Hladina sa pomalinky posúvala.
Eloise vzala jeden kvet, odtrhla takmer úplne hore celú stonku a položila ju do trávy. Sledoval som ju. Nahla sa dopredu, pridržiavajúc sa jednou rukou a jemne položila kvet na hladinu. Sledoval som jeho odraz, ako sa slimačím tempom posúva.
Eloise mi podala ďalší kvet a pre seba tiež. Spravil som to isté, čo ona a naraz sme položili na hladinu ďalšie kvety. Potom som položil ešte dva a Eloise tri, až nám nezostal žiadny, iba stonky.
„Je to krásne." povedal som a hľadel na kvety.
„Áno je." pousmiala sa spokojným úsmevom. Obaja sme sedeli v tureckom sede a sledovali žiarivé žlté kvety na pokojnom prúde jazera.
Nechcel som odtiaľto odísť. Dokázal by som tu sedieť aj celý deň. Cítil som sa tak príjemne.
„Ako si vedela, že toto by sa mi páčilo?"
„Neviem. Ja som to zvykla robiť doma, keď mi bolo smutno. Mali sme tam rieku."
„Odkedy si tu, býva ti smutno?"
Obaja sme len hľadeli na plávajúce kvety a jarné slnko nás hrialo na tvári.
„Občas."
„A bola si už šťastná?"
Ucítil som jej pohľad: „Bola, Jayden. S tebou som šťastná."
„Aké hlúpe." nešťastne som sa usmial, „A ja som stále nešťastný."
