5.časť
Ja už naozaj neviem, čo si mám myslieť. Všetko to je úplne postavené na hlavu.
No uznajte, neznie šialene, keď poviem, že keď som sa cítila na dne a sadla si do sprchy s duchom, že som sa cítila príjemne?
„Ale to vôbec nie." zaškeril som sa. Opieral som sa o lakte a hlavu som mal vedľa jej. No zatiaľ čo ona ležala na bruchu a písala, ja som si nohy oprel o stenu nad posteľou a ležal na chrbte. A ako inak, s obľubou čítal čo si píše do denníka.
A navyše, tá pieseň, čo dokážeme zahrať obaja. Čo to má byť?
„Tiež by ma zaujímalo, kde si k nej prišla."
Chcela znova niečo napísať, keď dnu niekto vtrhol.
„Ahoj Eloise." povedala Bethany a div ma neprevalcovala. So vzdychnutím som sa posadil. Včera som nemal náladu po tom všetkom snovať plán ako ju vyraziť, ale dnes by som už mal, inak sa z nej cvoknem.
„Bethany." vydýchla Eloise a schovala denník.
„Čo to máš?" neuniklo jej zvedavým očiam.
„Vôbec nič." zamumlala Eloise.
„Denník." zvolala nadšene Bethany a videl som tie iskričky radosti. Znova dostala šancu ako zosmiešniť sesternicu. Načiahla sa po denník, no Eloise sa jej šikovne vyšmykla.
„Prestaň! Sú to moje súkromné veci!" povedala a postavila sa. Bethany sa postavila tiež a v jej tvári bol vidieť čistý výsmech.
„Nakoľko súkromné, hm? Píšeš tam o chlapcoch čo ťa nechali? Alebo o tom ako si nevieš nájsť žiadnych priateľov lebo si padavka a nedokážeš sa začleniť do spoločnosti?"
„Prestaň." zamumlala Eloise a už stála pri okne, „Nechápeš, že súkromné veci treba rešpektovať?"
Ja tomu chápem. Úplne. Až na to, že zvedavosť vždy akosi zvíťazí. Niežeby som sa špeciálne bránil. Vďaka svojej zvedavosti sa dozviem kadejaké veci.
„Je hlúpe dôverovať jednému zdrapu papiera." povedala pobavene Bethany a týčila sa nad Eloise.
„Toto si necháš Eloise? Nemyslel som si, že pri každom probléme takto zdupkáš. Aj keď skočiť z okna bolo odvážne, ale náramne hlúpe."
„Nestaraj sa do mňa." Bethany do nej prekvapivo sotila a to som už bol na nohách. Eloise má nejakú záľubu vypadávať z okien. Našťastie udržala balans, no denník sa jej vyšmykol z ruky.
„Doriti." sykla.
„Reva!" zvolal som a potešilo ma keď okamžite vyletel. To sa naozaj nestáva často. Prstom som ukázal sa padajúci denník, „Chyť!"
Nemusel ma poslúchnuť, no dnes mu to šlo.
„Zanes!" bol som rád, že si slovo zanes nepomýlil s dones. Sledoval som kam asi letí. Vyzeralo to, že na strechu. Fajn. Dnes si zaslúži odmenu.
„A teraz, keď je problém menom denník vyriešený, ideme sa pozrieť na tento problém." pozrel som sa Bethany. Jednoducho som sa dotkol jej krku oboma rukami akoby som ju chcel škrtiť a ona začala kričať ako zmyslov zbavená. Zaškeril som sa a jemne jej fúkol do tváre. Bola úplne vystrašená. Zažmurkala očami a cez slzy sa snažila zaostriť. Trochu som rukami pritlačil.
„A teraz si láskavo zbaľ všetky veci nech ťa tu do hodiny nevidím. A odkáž ostatným, že ich nečaká nič pekné a že tento dom je prekliaty." nadhodil som ten najzvrátenejší výraz a náramne si to užíval. Musel som vyzerať ako vrah bez štipky citu. Chcel som aby ma tak vnímala a to sa mi podarilo. Prikývla a len čo som jej hrdlo pustil. Rozutekala sa preč.
