....Kúpila som len 2 plyšákov pre Emu a Lilli.
Volá mi Nicky... „Čo by tá mohla chcieť? ..určite mi bude rozprávať o tom čo robila s Chazom, teda, to by aj mňa zaujímalo, keď nemohla so mnou ísť von.. Ale som rada že neišla ona..“ nahlas som rozmýšľala a aj som zabudla, že mobil stále zvoní. Keď som sa spamätala mobil už nezvonil. Dúfala som, že zavolá ešte raz, lebo nemám kredit.. Idem zatiaľ na wc. Asi prvý krát za tento rok nikto nie je na záchode keď sem idem ja! Darí sa mi ;D. Cikám s mobilom v ruke, mám pustenú hudbu ako vždy, zrazu zistím, že tu nie je toaletný papier. A vybil sa mi mobil. Paráda.
Asi po dvadsiatich minútach som si všimla, že toaleťák bol za záchodom.. No nič.. Ale tá Nicky, nezavolala mi. Tušim jej idem zavolať z maminho mobilu. Jeden pol hodinový hovor snáď prežije.
...zvoní...zvoní...zvoní... “Halóóóó“
„Nicky! Divím sa, že si to vôbec zdvihla. Prečo si mi nezavolala druhý krát?“
„Miláčik, nejaká si nervózna nemáš ten pocit?“ Nicky bola totálne v nálade čo som jej vlastne závidela.
„Nicky! Som nervózna.. Teda nie, neni som nervózna, ale mám takú divnú náladu.“
„Chápem ťa.. „
„No určite“
„Vážne!“
„Nicky, plánovala som pol hodinový rozhovor, ale kašlem na to.. Mala by som si ísť umyť vlasy, osprchovať sa, usušiť vlasy, nakulmovať vlasy, dať si mejkap, vybrať oblečenie, pomôcť mame s varením.. Je toho veľa.“
„No.. Ja som pol hodinový rozhovor neplánovala.. Ale nevadí, ja sa tiež musím ísť osprchovať a tak.. Ináč, okrem Luka a tej jeho rodiny bude u vás ešte niekto?“ Spýtala sa úplne normálne, no, mala som pocit, že chce aby som ju k nám pozvala. Ale, pochybujem..
„Prečo?“
„Len tak, nemôžem sa opýtať?“
„Ale jasné“ povedala som veselým hlasom, aby nemala pocit že neviem čo.. „Mama hovorila, že možno k nám príde aj jej mama s dedom. Ale neviem.. Väčšinou keď k nám chodia, vždy sú tu už skoro ráno.“ Pokračovala som.
„Ale stále môžu prísť.. „
„To áno...“ Chvíľku bolo ticho.
„Musím už ísť tak ahoj“ Vyhlásila Nicky.
„Počkaj!!“ Skríkla som, ale bolo neskoro, zložila. Zavolám jej ešte raz, rozhodla som sa.
...zasa to zvoní, a Nicky nezdvíha...zvoní.. „Haló? Čo zase? „ Ozvala sa nemilým hlasom.
„Prečo si mi vlastne volala? Myslela som si, že mi povieš niečo o tom ako bolo včera s Chazom.. a ták..“
„Ale nie, stále ti to hovorím.. Kašli na to. Vážne musím končiť, už zase mama niečo chce..“ A to bol koniec rozhovoru. Žiadne „tak ahoj“ alebo „maj sa“.. Nič. Zdalo sa mi to divné. Ale teraz, keď mi Nicky naozaj nič o večere s chazom nič nepovedala, mám divný pocit. Akoby mi niečo tajila. Ale asi má ozaj pocit, že mi to lezie na nervy.. Aj liezlo.. Ale už teraz mi tie jej kilometrové monológy chýbajú.
„Nicky“ moje rozmýšľacie ticho po kazil Luk. „Áno?“
„Si v izbe?“
„No nie.. sedím na streche a čakám na spasenie..“
„ČO?“ Do riti.. asi to počul.. „Áno, som v izbe. Čo chceš?“
„Máš nejaké darčeky pokupované aj ty?“ Vtrhol mi do izby úplne nečakane. Totálne som sa ho zľakla.
