Keďže som nemala nič iné okrem učenia, išla som hľadať tie slúchadlá. Bola som kúsok od toho miesta, kde som sa zrazila s tým chalanom, keď vtom na mňa niekto zakričal:
„Hey, nie je to tvoje?" a držal v rukách moje slúchadlá. Začervenala som sa, lebo to bol ten záhadný chlapec. Podal mi ich a hneď aj odišiel, ani som sa mu nestihla poďakovať a opýtať sa ako sa volá. Stále mi niekoho pripomína, ale keďže má stále slnečné okuliare a kapucňu na hlave, nemohla som si ho poriadne poobzerať. Chvíľu som tam stála na mieste a potom som išla domov.
Keď som prišla na učenie som nemala náladu. Veď sa môžem učiť aj večer. Išla som na Facebook a našla som si žiadosť od Nicky. Neváhala som a prijala jej to. Akurát bola prihlásená, tak som sa rozhodla, že jej napíšem, ale ona ma predbehla:
„Ahoj, viem, že sa poznáme len deň, ale nešla by si v piatok k nám spať? Mohli by sme sa lepšie spoznať a porozprávať ."
„Čaw, jasné rada prídem. Prinesiem aj nejaké občerstvenie, OK?" Odpovedala som.
„Super! Som rada. Veľmi sa teším!" a potom sme si už písali samé somariny.
Rýchlo som sa naučila, išla do sprchy a ľahla som si do postele, dala som si slúchadlá a rozmýšľala som o tom chlapcovi. Stále ma nemohlo napadnúť, koho mi pripomína. Neskôr ma to prešlo a zaspala som.
Tieto dva dni prešli celkom rýchlo ale neobišlo sa to bez ďalšieho posmechu. Stále nechápem prečo sa mi stále posmievajú. Žeby stále kvôli tomu prvému dňu? Ale jasné, že si ma Nicky stále bránila. Asi s dvomi spolužiačkami sa stále kvôli mne hádajú, s ďalšími staršími chalanmi sa skoro pobila. Veľmi mi to je ľúto, že jej ničím kamarátky. Je pár žiakov, s ktorými sa normálne rozprávam, ale tých je strašne málo. Dúfam, že ich to všetkých prejde.
KONEČNE!! Je piatok a skončila aj škola. Dnes idem spať k Nicky! Strašne sa teším. Zobrala som si veci, jedlo, Colu a vyrazila som. Trošku mi trvalo než som našla Nickyn byt, ale podarilo sa mi ho nájsť. Jej rodičia neboli doma, takže celý dom sme mali pre seba. Už mala všetko nachystané. Má doma aj strašne zlatého psíka, zlatého retrívera, a volá sa Mini. Chvíľu som sa s ňou hrala a potom som sa išla vybaliť.
Išli sme najprv pozerať film. Keď skončil, išli sme sa najesť a potom sme išli do jej izby. Mala ju veľmi peknú. Ale prekvapila ma jedna vec: na stene mala zarámovanú fotku, kde je s Justinom Bieberom. Bol tam aj jeho podpis. Ja som ho síce nemala ani veľmi rada, ale nič som jej nehovorila.
Chvíľku sme sa rozprávali a pýtala sa ma na minulú školu a odkiaľ vlastne som:
„Prišla som sem zo Slovenska, to je v Európe. Mala som tam super školu a nikto sa mi neposmieval, bola som celkom obľúbená. Oproti bývala moja najlepšia kamarátka Linda, a keď som odchádzala, strašne sme obidve plakali. Sľúbila mi, že ma príde niekedy navštíviť..." Pritom som sa rozplakala. Nicky ma začala utešovať. Potom mi ona začala rozprávať o svojej minulosti:
„Vieš, ja som to na základnej škole tiež nemala ľahké. Prisťahovali sme sa sem, keď som mala 10. Prvý týždeň to bolo celkom v pohode. Ale potom sa so mnou prestali všetci rozprávať a za všetko sa mi smiali. Dokonca ma niektorý žiaci aj šikanovali ale nikomu som to nepovedala. Nechcela som robiť
zbytočné problémy. Na strednej sa to všetko zmenilo, keď..." Tu sa zatavila, pretože jej niekto volal na skype.
„Prepáč, predpokladám, že to je zase Justin." Usmiala sa a išla to zdvihnúť. Myslela som si, že to bude nejaký chalan zo školy. Ale nebol... Už viem odkiaľ má tú fotku a podpis! Nicky sa pozná s Justinom Bieberom!
„Ahoj Nicky!"
„Ahoj Justin! Prečo mi voláš takto neskoro? Potrebuješ niečo? Ale hovor rýchlo mám návštevu."
Pozerala som na počítač s otvorenými ústami. Keď si ma Nicky všimla, zasmiala sa. On si ma asi ešte nevšimol.
„No vlastne nič dôležité. Akurát som sa vrátil zo skúšky a trochu sa nudím. Počuj, nepoznáš nejaké nové dievča? Ešte som ju tu nevidel..." Začala som sa červenať. Čo ak myslí mňa? Ja som tu nová. Ale neviem kde ma mohol vidieť. Čo ak...
„Myslíš Lucy?" A strčila ma pred webku.
„A-Ahoj." Vyšlo zo mňa.
Justin zostal ako nabúraný. Nicky zase vybuchla do smiechu a neskôr sme sa smiali aj my, pretože jej smiech je strašne nákazlivý. Keď sme sa konečne dosmiali, nesmelo sa spýtal:
„To ty si stratila tie slúchadlá?" Wow! Takže to bol on!
„Aa-áno..." vykoktala som.
Už zase! Nicky! Zase sa smeje a vála sa pritom po zemi. To nie je možné! Nechápem čo je na tom smiešne ale keď som ju videla na tej zemi a Justina takého vybúraného, začalo som sa smiať aj ja a neskôr sa k nám pridal aj on. Kým sme to predýchali, trvalo to dosť dlho.
„Takže vy sa už poznáte?" opýtala sa Nicky.
„Vlastne ani nie. Veď som ani nevedela, že si to bol ty. Nepredstavil si sa a ešte k tomu si ma skoro zabil..." Odpovedala som, keď som sa ukludnila.
„Čože si spravil??!" Nicky už pomaly ani nedýchala.
„Keď som išiel na skejte, vrazil som do nej a zvalil ju na zem. Veľmi mi to je ľúto. Nič sa ti nestalo?"
„Nie som v pohode. A kam si sa vlastne tak strašne ponáhľal? Ani som sa ti nestihla poďakovať." Trochu som sa pritom začala červenať...
POKRAČOVANIE NA BUDÚCE
