Pred chvíľkou mi stiekla prvá slza. Ničí ma pocit, že sa nemôžem pozerať na dom mojej najlepšej kamarátky Lindy. Teraz mám výhľad akurát tak na hnusné staré bytovky ani neviem v akej časti LA. Rozhodla som sa, že už nebudem plakať ale nedá sa to vydržať. Môj starý život mi strašne chýba aj keď som tu len prvý deň. Neviem si predstaviť ako zvládnem prvý deň v škole. Veď už je to zajtra!!!
Je ráno 5:00. Ležím v posteli a rozmýšľam ako prežijem dnešný deň. Rozhodla som sa, že sa najem, umyjem a oblečiem. Všimla som si hodiny a ponáhľala som sa obuť.
Do riti!!! Som pár metrov od zastávky a práve som zistila že som si zabudla prezliecť tričko! Trapas! Rýchlo som sa ponáhľala späť domov. Už som prezlečená ale v kútiku duše dúfam, že autobus nestihnem. Ale na nešťastie som prišla akurát pretože meškal. Neviem prečo, ale všetci na mňa pozerajú ako na blázna. Myslela som si, že to kvôli tomu, že som tu nová. A to som dúfala, že sa im aspoň trošku zapáčim.....
Už som konečne vystúpila s toho otrasného autobusu. Neviem si predstaviť, že toto budem musieť prežívať každý deň. Pred školou na mňa tiež všetci zazerajú. Bolo mi trochu do plaču, keď som si spomenula na kamarátov zo starej školy. Bola som taká zamyslená, že som si nevšimla jedno dievča a vrazila som do nej.
„Prepáč!“ vyšlo zo mňa a ani som nevedela ako. Všetci sa smiali ako prihoretí, len ona nie. Len sa na mňa usmiala, zdvihla si zo zeme veci čo som jej zhodila a začala sa so mnou zhovárať:
„Nič sa nestalo. Si tu nová, však?“
„Áno... Ale nie som moc nadšená. Inak ako sa voláš?“
„Prepáč, zabudla som sa predstaviť, volám sa Nicky a ty?“
„Ja som Lucy, a je od teba pekné, že sa na mne aspoň ty nesmeješ“
„Vieš vlastne prečo sa na tebe smejú?“
„Nie. Ty áno?“
„Áno, ja viem. Máš na tvári kopu zubnej pasty. A neboj sa, ja som si na základke toho tiež dosť vytrpela.“
„To mi je ľúto. A dík za info, aj ja by som sa na sebe zasmiala.“
„Už budeme musieť ísť, bude zvoniť. Do ktorej ideš vlastne triedy?“
„Do triedy profesorky McPaovej.“
„To je náhoda... Pokračovanie nabudúce
