Secret Night...

24. Nech vojna za počne!

Najprv by som sa chcela ospravedlniť. Preto venujem túto časť, každému kto to s týmto príbehom ešte nevzdal...

Prešli týždne, možno mesiace a ja som si pomaly zvykala na tento drevený dom pri mori, na príjemné rána strávené s mojou novou rodinou a surfovanie po boku jediného chalana, pri ktorom som sa cítila v bezpečí.
  No ani tá najpríjemnejšia pohoda v tom najnormálnejšom živote netrvá navždy.

  Ležala som vo svojej mäkkej posteli a okolo môjho tela sa točila biela plachta. S jemným úsmevom do nového dňa, som sa pozrela na sklenené dvere, ktoré mi dávali tak prekrásny výhľad na more. 
  Chcelo sa mi ešte spať, viečka mi nepríjemne padali, čím ma nútili si ešte oddýchnuť, no ja som bola už od dýchnutá. Preto som sa postavila a v pyžame vyšla s izby.

  Osôbky, ktoré boli v tej chvíli v obývačke alebo v kuchyni sa na mňa otočili a zaželali mi "dobré ráno," s jemným úsmevom som im "dobré ráno," tak isto zaželala. Toto bola pohoda akú som čakala.
  Lenže všetko sa zmenilo v sekunde!

  Spopod našich dverí, ktoré viedli do domu sa začala vlniť hmlistá para.
"Čo to je?" rýchlo sa postavila Ali a za ňou Andrej.
"neviem," šepla som a zahľadela sa na svoju sestru. "Kde je Marco?" zvrtla som sa ku chodbe, kde sa oči zaryli do jeho dverí, chcela som spraviť krok, no moje nohy mi vypovedali službu a ja som sa zosypala na zem.
  "Do prdele," s ťažkosťou som sa začala plaziť, ku dverám, no nestihla som to. Nebola som ani v polovici, keď sa rozrazili hlavné dvere a do miestnosti stúpilo možno cez dvadsať mužov, odetých do čiernej a s maskami na tvári.

  "Je čas ísť spinkať," rozohnal sa po mne palicou.
"Nie, ďakujem, ja som už spala," všetko čo mi zostalo som sa prevrátila a tým sa aj vyhla rane.
  Znova som dopadla na brucho a otočila hlavu na zmäteného muža.
"Ale nikto sa ťa nepýtal!" jediné slová a môj zátylok sa ponoril do horúčavy.

***

Snažiac otvoriť oči som sa pomrvila, a tráva mi šibla do nosa, to ma prekvapilo natoľko, že som oči odlepila od seba a zahľadela som sa okolo seba.
  Známa príroda, staré domy a za mnou bol les.
"Nie!" Zrevala som a rozbehla sa smerom, o ktorom som vedela, že som tade nikdy nebežala.

  Náraz ma odhodil až som silno dopadla na chrbát a vyrazila si dych. Otvorenými ústami som lapala vzduch.
  Keď som sa začala stávať, tak som sa podopierala o bariéru, ktorá vyzerala ako šedivá obloha. Ako náhle som zacítila, že sú moje nohy pevné, moja druhá ruka narazila do skla.
  "Pustite ma! Okamžite!" zúrila som na toľko, že som ucítila ako sa mi zaostrujú tesáky. "Toto nesmiete! Mám právo si žiť po svojom!" zvrieskla som a päsťou narazila do "oblohy".

Marco:

  "To si iba myslíš!" muž, v strednom veku s čiernou šticou, sledoval Bili, ktorá bezmocne búchala do steny. Keď po skle prešiel elektrický prúd, na tvári môjho otca sa ukázal uznanlivý pohľad. "Takže si sa nám vyvinula. Ale tento raz ťa nenechám utiecť!" sám pre seba sa uškrnul a potom sa celým teľom zvrtol ku mne.
  "A čo sa teba týka," ľuskol prstami a dvaja chlapi vedľa neho ma začali mlátiť.
"Ako som si myslel, nezašpiníš si ruky ani na to aby si potrestal vlastné dieťa," uškrnul som sa mu do ksichtu a vystrel sa.

  Celé telo sa mi triaslo a chcelo sa mi vyvrátiť celé moje raňajky, ale nespravil som to. Idem tomuto dedkovi ukázať, že za niečo stojím.
  Posledný krát som sa otočil na Bili, zdalo sa mi akoby ma sledovala. Jej oči ma prosili, silno som stisol päste a odvrátil tvár.
"Ale, ale, tak toto som nečakal,"

  Kútikom oka som zaznamenal čupiacu hnedovlásku, držiacu si kolena. Plakala!
"Niečo nezvyčajné pri nej," posúdil muž pred veľkým prístrojom.
"Ukážka, čomu sme sa dopracovali, že sme ich pustili," rozhodil rukami otec. "Čo robí tá druha?" otočil sa ku chlapovi za strojom.
  "Udržujeme ju v narkóze, ale nemá žiadne sny. A čo sa týka tých ostatných sú v cele a tiež ešte omámený," dokončil.
  "Vidieť, že ty a ona ste rovnaký. Ak všetko prebehne podľa plánu, možno ti ju prenechám," rozprával o Bili akoby to bol kus oblečenia.

  "Je to živá bytosť!" zreval som.
"Nie, nie je," poznamenal otec a pristúpil tak, že sme boli tvárou k tvári, "je to iba subjekt," odkráčal okolo mňa.
  Jeho posledné slová mi zazneli v ušiach ako silný tón, ktorý nás núti si zakryť uši a modliť sa ku tomu aby to prestalo: "A ty, neskúšaj urobiť ďalšiu hlúposť, inač prisahám, že pred vami zabijem každého koho máte radi. Potom zabijem aj teba a ona sa na toto celé divadlo bude pozerať!"

  Takžeeee, možno kratšia časť, no dobrá na rozbeh :D