Secret Night...

25. Niečo ako ... Koniec

  Pohľad Bili:

  Neviem presne, koľko dní či týždňov prešlo, možno to boli aj mesiace... Bolo to akoby som pomaly, ale iste padala do spánku s ktorého viem, že sa už nikdy neprebudím. No nebolo to mojou vinou, to robila tá hmla motajúca sa okolo mojich nôh, ako had na priahajúci sa na uhryznutie.
  No toto všetko som si uvedomila až príliš neskoro, asi v chvíli, keď som prudko padla na zelenú trávu a okolo mňa sa začali zhromažďovať ľudia v bielych kombinézach a cez hlavu natiahnutými maskami.

"Musíme ju dostať do bezpečia, tak nám to prikázal šéf," ženský hlas komandoval ostatných. Jeden s tých "ostatných" ma zodvihol na vozík a pripútali, asi aby som sa nemohla pohnúť. Tss.. ako sa môže polo uspatý človek, či vlkolak pohnúť..
  Moje myšlienky boli aj v takej to chvíľke ironické.
Nerovný terén nahradil po chvíle rovná zem a to som už naozaj nevnímala ani pohľadom priestor okolo seba. Zvuky ku mne doliehali veľmi z ďaleka, tak isto ako dotyky.
  Počkať!! Mňa sa niekto dotýka? Tak to vidím na protézu... Jedna moja osobnosť sa spierala zatiaľ čo tá druhá...
Naozaj? A ako sa chceš pohnúť, keď si v narkóze?
To máš jedno.. Prudko sa oborila prvá časť..

  Odpútavanie, pomaly ma presúvali na iné lôžko, ktoré sa začalo potom zodvihovať a ja som mala pocit, že aj napriek svojej neschopnosti stojím. Potom príjemné teplo, ktoré zaplavovalo moje telo od členkov až po krk. A potom... Som nemohla dýchať.
  Pľúca sa mi bolestivo naplnili niečím čo som prirovnávala ku žieravine, pretože mi to priam rozkladalo v ohni pľúca. Potom som od strašnej bolesti stratila vedomie.

PO TROCH TÝŽDŇOCH:

  "Vzbuď sa, potrebujeme ťa živú!" nie čí hlas ku mne doliehal z ďaleka, akoby stál niekoľko metrov odo mňa a ku tomu za sklom, za dosť tvrdím sklom. No tento hlas ma dostal s amnézie.
  A potom to došlo, trieštenie skla a môj prudký dopad na zem, ktorá sa potom ukázala ako chladná!

  Prvé čo som sa snažila spraviť, bolo poriadne sa nadýchnuť. Ako náhle som to zvládla, som rozlepila oči. Zabodli sa mi do druhej osoby s červenými očami, ktorá ležala tak isto na bielej zemi a jej pokožka s ňou priam splývala. Bola nahá.
  Obidve sme zhlboka dýchali. Opatrne som sa snažila zaprieť o dlane, čím by som sa postavila na nohy. Očami som blúdila po prázdnom laboratóriu. Potom sa môj pohľad zasekol na obrazovke, ktorá visela v rohu miestnosti.
  Čierno- biely vlci po nej utekali a priam som mohla vidieť svoj údiv.

"A...Ali," chrapľavý hlas, dobre dlho nepoužívaný sa ozval tou miestnosťou a patril mne.
  "No?"
"Musíme sa odtiaľto dostať," šepla som. Oči sa mi zabodli do čiernej výstroje postavenej pri Ali. Opatrne som sa postavila a spravila krok ku nej, stále ležiacej Ali. Moje kolená sa rozklepali a skoro ma znova poslali ku zemi, no nedala som sa!
  Spevnila som nohy, zaťala ruky do pästi a vykročila ku oblečeniu, ktoré za chvíľu bude patriť mne.

  Hasiacim prístrojom som rozbila sklenenú vitrínu a vytiahla odtiaľ, vysoké čierne čižmy s hrubšou podrážkou, jednoducho som si ich obula a obzrela sa na Ali, ktorej sa vrátila aká- taká farba do tváre. Práve si zapínala zips na svojich vysokých čižmách, tiež ako ja.
  Rukami si prešla po čiernom tričku a červenej sukne. Ja som cez svoje čierne tieľko ešte prehodila kožený plášť, tak isto ako moja sestra. Obe sme si vymenili svoje pohľady a odhodlané, zabiť toho, kto nám to spravil sme sa pobrali smerom ku dverám.

  To by sa samozrejme nemali rozletieť a v nich by nemali stáť ozbrojený mužíci, ktorý nás odchytili tak isto ako minule.
"Zmena plánu," popadla som sestru za ruku a rozbehla sa smerom ku obrovským oknám. Obe sme cez ne preleteli.
  Vietor nás šľahal do tváre a za nimi bol počuť zvuk výstrelov, dopadli sme na nohy a pod nami sa spravil kráter. Ešte som sa stihla obzrieť hore na poschodie, odkiaľ sme vypadli a Ali teraz ťahala mňa preč.