Spaces || larry au

~1~

"Pán Styles?" ozvalo sa tiché zaklopanie a do kancelárie vošla drobná blondínka.

Ako náhle som zdvihol pohľad od návrhov a ona si uvedomila, že má moju pozornosť začala rozprávať.

"Pred chvíľou volali aby sa uistili vašou prítomnosťou na tohtoročnom Fashion Week v Londýne. Ide o to, že schválil naše modely, no tento rok to bude preplnené a.." chcela pokračovať, ale ja som ju zdvihnutím ruky zastavil.

"Daisy pokiaľ ma chceš aj naďalej zaťažovať nepotrebnými informáciami tak radšej odíď. Alebo? Máš ešte niečo na srdci? Ak nie tak si choď láskavo robiť svoju prácu. Práca sa iba kopí a ja mám občas pocit, že zamestnávam iba bandu pekne oblečených opíc, ktoré nevedia čo robia. Česť výnimkám."

Nechcem aby ste si o mne mysleli nepekné veci o tom ako zneužívam svoje postavenie a všetkých podobnou beriem ako odpad. To v žiadnom prípade.

Ale sú ani nie dva týždne do jednej z najväčších udalostí tohto roka a pokiaľ to niekto nevedie tvrdou rukou systém začne upadať a my klesneme ku dnu. Taktiež nemôžem byť mäkký ak chcem aby ma zamestnanci brali vážne.

Bože! Začínam znieť ako môj otec.

Ešte mi chýba stroskotané manželstvo, súrodenec, s ktorým sa nebudem baviť a budem jeho dokonalá kópia.

"Už len posledná vec." Daisy sa pozrela do svojich papierov a nepríjemne sa ošila.

Tu vidím problém.

Rukou som si poškriabal koreň nosa a s povzdychom som kývol nech pokračuje.

"Snažila som sa skontaktovať s usporiadateľmi či by to nemohli zmeniť, ale oni trvali na tom, že už je.." znovu som sa na ňu pozrel a ona sa zastavila a po chvíli sa konečne dostala k téme.

"Tento rok bude v jeden deň prehliadka našej kolekcie ale aj", Daisy sa znova odmlčala, zhlboka sa nadýchla a pokračovala, "kolekcia pána Tomlinsona." rýchlo to zo seba vysypala a pomaly ku mne vzhliadla.

V tom momente to somnou zatočilo. Ruky som silno zaťal do dreveného stola aby som sa nezložil a zhlboka dýchal. V ústach mi vyschlo a v hlave sa mi okamžite začali premietať všetky spomienky.

Louis Tomlinson. Vlastní jednu z najznámejších značiek na svete. Tak isto ako aj ja sa k vedeniu dostal ako dedič, len o dva roky skôr. Perfektne vyzerajúci, dvadsať ročný miláčik žien a môj bývalý kamarát, teraz neviem či bohužiaľ, ale taktiež milenec. Z kamarátstva sme prešli do vzťahu.

No krátko potom čo sa kvôli rodičom presťahoval do New Yorku, sme sa rozišli. Že vraj kvôli vzdialenosti medzi nami. Áno ja som ostal tu vo Veľkej Británii a on žil na druhom kontinente.

No v dobe, kde je skoro všetko riadené elektronikou mi to naozaj príde iba ako obyčajná výhovorka.

Skutočný dôvod bol, že sa z neho stal namyslený parchant a nechcel sa aj naďalej zahadzovať s niekým ako som bol ja. V tom čase iba priemerný študent, bývajúci s matkou, lebo otec musel riadiť firmu.

Zavrel som oči a aj naďalej zhlboka dýchal. Nie! Nemôžem dovoliť aby ma spomienky na ňho zmohli.

Potriasol som hlavou a pozrel na Daisy, ktorá tam ešte stále stála a tvárila sa vystrašene.

"Dobre. To nás snáď nezastaví, no nie?" dostal som zo seba mierne priškrtene. Odkašlal som si a pokračoval už normálnym hlasom.

"Iba to znamená, že sa musíme predviesť v najlepšom svetle." venoval som jej mierny úsmev a jej očividne odľahlo.

"Ak je to všetko tak už môžeš ísť." prikývla a tak rýchlo ako prišla aj odišla. Ja som si následne sadol do kresla za mnou a hlavu si vložil do dlaní.

Vo firme nikto, až na jednu osobu, nevie čo sa medzi nami stalo a tak to musí aj ostať. Všetci iba vedia, že medzi nami prevláda tzv. tichá vojna. Obidvaja sa snažíme dostať na vrchol a zabrániť aby to dosiahol ten druhý.

Od nášho rozchodu som ho videl iba na obálkach časopisov alebo v televízií. Nikdy som mu odvtedy nečelil zoči-voči. Ak mám byť úprimný dosť sa toho obávam.

Povzdychol som si a zložil ruky. Otočil som sa aj s kreslom a zahľadel sa von oknom. Podo mnou ležal celý Londýn ako na dlani.

Vedel som, že tam niekde je. Sedí vo svojej kancelárií, vo svojom kresle. Možno to už zistil a je na tom podobne ako ja.
Možno si ma nepamätá.
Možno už dávno zabudol na toho 16-ročného Harryho, ktorý by urobil všetko na svete len aby bol Louis šťastný.

V hlave som mal chaos, ako už dávno nie. A mohla za to iba jedna jediná osoba.
.
.
.
.
Hello world!
It's me again.
Zatiaľ (aj keď ohlasy nie su veľke) ma to bavi pisať. :D
.
.
.
.
Chcela som to pridať až večer, ale keď ako všetci vyšiluju z celej tej baby thing tak som sa rozhodla to pridať 😂
Chce to chill ok? Larry is as real as my blond hair!
.
.
.
.
See ya next week.
Love you a lot ❤️
-J-