Spaces || larry au

Epilóg2

A tu je druhá časť. O niečo dlhšia, keďže má cez 1850 slov. Užite si poslednú časť (:
.
.
.
.

Izbou sa ozvalo tiché mrnčanie. Okamžite som odhrnul prikrývku a prešiel pár krokov k postieľke.

Vybral som malú Miu z postieľky, a ako každú noc začal chodiť tam a späť aby znovu zaspala.

"Mia prosím. Kedy sa dostaneš do štádia, keď prespíš celú noc." potichu som k nej hovoril.

"Viem, že si unavená. Vidím ti to na očiach. Tak prečo nemôžeš spať." povzdychol som si a sadol si k oknu.

Mesiac sa odrážal v jej veľkých modrých očiach a ona ho so záujmom sledovala.

Unavene ale s úsmevom som sa na ňu pozeral.

Aj keď je starostlivosť o sedemmesačné dieťa veľmi náročná, za nič na svete by som to nevymenil.

Okrem prebdených nocí nám robí iba radosť. Konečne sa cítim, že je naša rodina kompletná.

Na chvíľu som odvrátil zrak od Mií a pozrel sa na Louiho, ktorý spal na svojej polke. Aj keď som neležal vedľa neho jednu ruku mal pod hlavou a tú druhú natiahnutú na mojej polovici postele.

Usmial som sa.

Príde mi až neuveriteľné koľko rokov trvalo než sme sa dostali to tohto štádia.

Najprv to bol iba môj kamarát, neskôr priateľ, potom človek, na ktorého by som najradšej zabudol a teraz?!

Už dva roky sme svoji a šesť mesiacov vychovávame spolu dcéru.

Z myšlienok ma prebral až malý stisk na pravej ruke. Pozrel som sa dole kde Mia držala vo svojej malej dlani môj prst a pri tom jej začali klipkať oči.

Ešte chvíľu potom čo znova zaspala som ju sledoval.

Keď som si už bol istý, že spí a nezobudí sa pomaly som vstal, uložil naspäť do postieľky a prikryl ju.

Ľahol som si do postele a objal Louiho okolo ramien.

"Mal si ma zobudiť. Dnes sme sa dohodli, že ja mám službu." potichu prehovoril Louis, aj keď oči nechal zavreté.

"To je v pohode. Zobudil som sa prvý." unavene som mu zašepkal do vlasov.

"Ale ty máš zajtra tú prehliadku a rozhovor. Ja mám voľný deň." Louis hovoril pomaly a perami sa otieral o môj hrudník.

"Lou mne to nerobí problém." usmial som sa, aj keď to v tejto polohe nemohol vidieť.

"Niekedy ma štveš, vieš to?" povzdychol si Louis a jeho teplý dych mi spôsobil zimomriavky.

"Viem. Je to vzájomné." potichu som sa zasmial.

"Hej!" odtiahol sa Louis a trochu zvýšil hlas.

Ja som sa urýchlene otočil k postieľke, no našťastie Mia sa iba pomrvila a ďalej spala.

Otočil som sa naspäť k Louimu, ktorý už nemal oči zavreté, ale sledoval ma.

Mesiac, ktorý svietil cez žalúzie vytváral na jeho tvári obrazce. Oči mu v tme mierne žiarili.

Niekedy vás pohľad na obraz omrzí, alebo na prvý pohľad ani nezaujme. No na neho by som bol schopný sa pozerať až dokonca života.

"Zlato slintáš." uškrnul sa Louis.

Ja som iba prevrátil očami a pretočil sa na chrbát. Zavrel som oči a ľavú ruku si položil na brucho.

Louis ma nechal tak asi tri sekundy. Potom sa posunul na posteli až bol svojim bruchom natlačený na môj bok.