Spaces || larry au

~8~

Krájal som potrebné suroviny do šalátu, keď zrazu niekto zazvonil.

S povzdychnutím som odložil nôž na linku a vybral sa k dverám.

Bol som necelé dva metre od nich, keď osoba za nimi silno zabúchala.

"Bože čo nastal koniec sveta?" zašomral som a otvoril dvere.

"Tommo? Čo tu robíš? Nemal si byť s Harrym?" prekvapene som pozeral na svojho najlepšieho kamaráta, ktorý vyzeral ako keby práve ubehol maratón.

"Liam pustíš ma dnu, alebo ti to mám celé povedať medzi dverami?!" nepríjemne odpovedal Louis a prešiel okolo mňa do bytu.

"Podľa tvojho hlasu to nešlo tak úplne ako si si predstavoval." skonštatoval som po chvíli.

Louis iba mykol plecami a aj naďalej sedel na linke v kuchyni a jedol jednu tabuľku čokolády za druhou.

Všimol som si na jeho tvári pár zaschnutých sĺz, ktoré ma prinútili odložiť znova nožík a pristúpil som bližšie k Louimu.

Keď som mu z rúk zobral už napoly zjedenú čokoládu chcel mi venovať ďalší škaredý pohľad, ja som si ho namiesto toho vtiahol do objatia.

Chvíľu protestoval, no nakoniec prestal bojovať a hlavu si položil na moje rameno.

"Povedal som mu, že ho ešte stále milujem." zašepkal potichu Louis.

"A čo on na to?" hovoril som opatrne. Nevedel som, kde má hranicu. Stačila jedna zlá otázka a on sa znova uzavrie do seba.

"Neviem. Krátko potom som odtiaľ odišiel. Nedokázal som sa pozerať do tých zelených očí. Bál som sa, že už ku mne vôbec nič necíti. City, ktoré ku mne prechováva sú nenávisť, hnev, sklamanie. A ja sa mu ani nedivím. Bol som obyčajný zbabelec po celé tie roky. Nezaslúžim si ho." s poslednom vetou sa mu zlomil hlas a začal silno plakať do môjho ramena.

S jeho malým telíčkom otriasali vzlyky. Nevedel som čo robiť. Po dlhej dobe sa mi konečne zveril so svojimi pocitmi.

Doteraz sa vždy iba zatvoril v izbe a tam plakal až dokým nezaspal. Málokedy ma pustil dnu, keď som mu chcel pomôcť.

"Liam čo mám robiť?! Zajtra je ďalší deň z prehliadky. Budeme tam spolu. Tá budova nie je tak veľká aby sme boli schopní sa vyhýbať tomu druhému. Ja to nezvládnem." odtiahol sa Louis a pozeral mi bezradne do očí.

"Pomohlo by ti, kebyže tam zajtra namiesto Ashley idem ja?"

"Rozhodne! Potrebujem tam niekoho. Ak na mňa bude chcieť kričať, alebo podobne musíš ma odtiahnuť jasné?! Nechcem aby všetci vedeli aká hrozná osoba som." povzdychol si a dal dole hlavu.

"Hej! To už nikdy nechcem počuť. Nie si hrozná osoba. Tvoj otec je hrozná osoba, keď vás prinútil sa rozísť iba kvôli dobrému menu firmy.

Si úžasná osoba s veľkým srdcom. Tvoj jediný problém je, že sa bojíš ukázať emócie." zdvihol som mu jemne bradu a pozeral sa mu do očí.

"Zvládneme to. Budem tam s tebou, neboj." usmial som sa na neho a on iba prikývol.

"Môžem tu dnes prespať a zajtra ešte pred show pôjdeme ku mne do bytu pre veci? Prosím ja sa nechcem vracať domov. Je tam nepríjemné ticho, ktoré mi iba potvrdzuje aký osamelý som." smutne na mňa pozeral.

"Jasné trdlo! To sa ani nemusíš pýtať. Chceš tento kurací šalát na večeru alebo objednám pizzu?" ukázal som na skoro hotové jedlo.

"Na pizzu by sme museli čakať a ja som hladný." usmial sa na mňa Louis a zoskočil z linky, aby mi mohol pomôcť.