Spaces || larry au

~10~

       

"Harry pokiaľ si chceš užiť výhľad tak by si mal pridať." zasmial sa Louis, ktorý mal náskok asi tri metre.

Mám dobrú kondičku, ale keď vás niekto ťahá už pól hodinu niekam do kopca tak to zloží aj človeka s dobrým zdravotným stavom.

Jedine pokiaľ ste ako Louis Tomlinson. Predávkovaný adrenalínom a poháňaní každo víkendovým tréningom.

"Louis! Spomaľ prosím. Ja nie som futbalista ani sa nedopujem." oprel som sa o najbližší strom a sťažka oddychoval.

"Moja jediná droga si ty Harry Styles." zastavil a otočil sa na mňa s veľkým úsmevom.

"Neboj už je to iba kúsok a uvidíš, že to stálo za to!" natiahol ku mne jednu ruku a ja som ju mierne nedôverčivo chytil.

Oproti mojej tá jeho vyzerala strašne malá.

"To si hovoril už pred desiatimi minútami. Nemáš pojem o vzdialenosti Tomlinson." zakrútil som hlavou, ale aj naďalej sa nechal ťahať.

Nevadilo mi ísť kúsok za ním. Predsa len nemusel som šliapať sám, no a ten výhľad.

Na stromy okolo samozrejme.

"Dobre ale teraz ti už hovorím pravdu." zasmial sa Louis.

Chcel som zase niečo namietnuť, ale zrazu stromy okolo nás zmizli a pred nami sa rozprestierala neveľká lúka.

Bolo odtiaľto vidieť vysoké osvietené budovy, Londýnske Oko, ktoré takto večer žiarilo farbami, Big Ben a niektoré ďalšie vyššie stavby.

Zatiaľ čo ja som ohromne stál a sledoval ten výhľad, Louis s úsmevom na tvári rozprestrel deku a z košíku, ktorý niesol zo sebou, vytiahol pizzu.

"Ako si vedel?" spýtal som sa prekvapene popritom ako som si sadal vedľa neho.

"Harry. Poznám ťa." mrkol Louis a ja som sa z neznámeho dôvodu začervenal.

"Dnes trochu porušíme tvoje zdravé jedenie. Pretože toto je rande v štýle Louiho Tomlinsona." priblížil sa ku mne tvárou. Zrazu sa mi ťažšie začalo dýchať a nedokázal som od neho odtrhnúť zrak.

"Čo znamená, že po pizzi nasledujú jahody v čokoláde. A pokiaľ by si stále nemal dosť dostaneš aj niečo iné." zvrhlo sa usmial Louis a ja som odstrčil rukou.

"Na to zabudni. Neskončí to tak ako vtedy." zamračil som sa na neho, ale jemu nie a nie úsmev z tváre zísť.

"Myslel som, že ak nebudeš mať dosť tak som zobral ešte gumených medvedíkov. Neviem na čo si myslel ty." zakrútil hlavou a odtiahol sa na svoju polku.

~~~

"Lou chceš tú poslednú jahodu?" prerušil som ticho, ktoré panovalo medzi nami.

Nebolo to také trápne ticho, keď neviete čo tomu druhému povedať. Skôr také príjemné ticho, keď sme obidvaja boli zabratí do vlastných myšlienok, a ani jeden sa neodvážil prerušiť to ticho.

Louis ležal vystretý na deke a ja som sa opieral o lakeť pravej ruky mierne natočený na bok.

Nebola to zrovna pohodlná poloha, ale aspoň som sa raz za čas pomohol pozrieť na neho bez toho aby si to všimol.

"Bohužiaľ. Myslím, že pre ňu už nie je v mojom žalúdku miesto." odpovedal po chvíli Louis a rukou si potľapkal brucho.

"Ani keď si ju dáme napoly?" spýtal som sa a on sa okamžite zdvihol do sedu.