Biela ľalia

I.

Ten rok som mala čerstvých sedemnásť. Bolo to v jeden júnový piatok poobede. Mohlo byť päť hodín. Práve som sedela na lavičke v parku a čakala som na moju najlepšiu priateľku Maťu. Chceli sme ísť nakupovať, pretože sme potrebovali plavky na leto. A tiež sme sa dohodli s Filipom, Mirkou, Betkou, Kikou a Matúšom, že sa potom pôjdeme najesť do pizzerie. Preto som sedela na lavičke. Lenže Maťa meškala. Meškala asi pol hodiny a ešte k tomu všetkému nezdvíhala telefón. Myslela som, že ju zaškrtím, keď príde.

No ona neprišla ani o šiestej. To už som sa nahnevala a povedala som si, že pôjdem domov, keď som zrazu začula plač. Obzrela som sa. Stál tam maličký čiernovlasý chlapec a plakal. Mohol mať tak štyri roky. Pomyslela som si, že sa mu asi niečo stalo, preto som podišla k nemu a usmiala som sa naňho.

„Čo sa ti stalo?" Spýtala som sa ho. Chlapec neodpovedal, len plakal ďalej. „Bolí ťa niečo?" Spýtala som sa ho to, čo mi prvé napadlo. Chlapec však stále plakal a neodpovedal. Bála som sa, čo mu je a tak som sa nevzdávala a dúfala, že mi na niečo odpovie. „Eh...nemáš peniaze? Alebo...si sa stratil?" Spýtala som sa ho dúfajúc, že mi odpovie. Chlapec zdvihol zrak na mňa a ja som uvidela jeho uplakané oči. „Stratil si sa?" Zopakovala som otázku. Nepovedal mi nič. Len...prikývol a znovu sa rozplakal. „Neplač. Eh...ako sa voláš?" Snažila som sa ho utešiť. Chlapec prestal na chvíľu plakať a znovu sa na mňa pozrel.

„Simon," povedal chlapec so zvláštnym prízvukom. Pohladkala som ho po hlave.

„A kde bývaš? Si vôbec z Bratislavy?" Pýtala som sa a premýšľala som, ako Simonovi pomôcť. Simon zase mlčal, no z vrecka vytiahol pokrčený papierik a podal mi ho. Roztvorila som papierik a so zvedavosťou som začala čítať, čo tam bolo napísané. „To...je tvoja adresa domov?" Spýtala som sa pre istotu. Simon prikývol. Poobzerala som sa okolo seba. Nikto pri nás nebol. Nikto, kto by mohol byť Simonovým príbuzným. Zahryzla som si do pery a premýšľala som, čo urobím. Simon však znovu začal horlivo plakať a tak som sa rozhodla. „Chceš, aby som ťa zaviedla domov?" Spýtala som sa láskyplne. Bola som fakt naivná. Simon na mňa pozrel svojou uplakanou tváričkou a prikývol. Utrela som mu slzy a pohladila som ho po hlave. „Tak teda...poďme," zavelila som a Simon mi podal ruku. Cítila som sa príjemne. Ako taká...staršia sestra.

So Simonom sme prešli polovicu Bratislavy, než sme našli ulicu, na ktorej býva. Simonovi sa rozžiarili oči a ťahal ma naprieč ulicou, k jeho domu. Zastali sme pred starým ošarpaným domom. Rozbité sklo, sprejom poničené dvere a zatlčené okná ma trochu zaskočili. Začudovala som sa.

„Sme tu správne?" Spýtala som sa ho, ale Simon mi neodpovedal. Namiesto toho sa zaškeril. „Čo ti je smiešne?" Nechápala som, no niečo vo mne mi hovorilo, že by som mala ujsť.

„RENÉ!" Skríkol Simon s úsmevom a vtedy k nám pribehlo šesť svalnatých mužov s rôznou pokožkou. Prevažne to však boli belosi. Zostala som v šoku. Nestihla som ani volať o pomoc alebo len jednoducho zakričať. Hneď ma štyria chytili za ruky a jeden mi surovo strčil smradľavú, od krvi zašpinenú šatku medzi zuby a vzadu na mojej hlave ju pevne zviazal, čím mi znemožnil výkrik. Ten posledný chlap mi zviazal oči ďalšou šatkou, ktorá bola navlhčená nejakou tekutinou, po ktorej ma štípali oči.

Keď sa presvedčili, že nič nevidím, zviazali mi ruky mokrým lanom, aby nepovolilo a ja som nemohla ujsť. Potom mi zviazali aj nohy a jeden z nich ma chytil na ruky. Zobrali mi mobil a počula som, ako ho hodili o zem. V tej chvíli som premýšľala nad tým, čo urobím, keď ma budú chcieť zabiť, či stihnem dovtedy nejako ujsť a kam ma vlastne dajú. Modlila som sa, aby ma rodičia začali čo najrýchlejšie hľadať.