Biela ľalia

XX.

 „Mladý pán je Vladimirov syn," zopakovala som roztraseným hlasom po Beke.

„Volá sa Ivan, ale to ty zrejme vieš," dodala opatrne. Ja som ju však nevnímala. Pri zmienke o Ivanovi sa mi v hlave spustil tok spomienok. Pociťovala som, ako sa môj tep zrýchľuje a ja nestíham dýchať a okysličovať svoj mozog. Slzy sa mi drali von z očí, no ja som ich zatlačila späť. Všetky spomienky mi prebehli hlavou ako dáky spomienkový nízkorozpočtový film. Nevedela som, či mám byť rada, že moja bútľavá vŕba Kai bol vlastne celý ten čas aj môj záchranca z Ruska, či mám byť šťastná, že som vlastne spoznávala Ivana hoci som o tom nevedela alebo mám byť nahnevaná za to, čo všetko som mu prezradila o mne, o tom, čo k nemu cítim a vlastne aj o ňom samom. Čo všetko som mu povedala o mojom živote a o mojich plánoch, ktoré zahŕňali aj jeho záchranu. O tom, ako veľmi mi chýbal a ako veľmi som ho chcela znovu vidieť. Len som tak sedela v uháňajúcom aute s dvomi ďalšími pasažiermi a nevnímala som nič. Ani cestu kam ideme, ani čo sa deje v aute. Bola som ako v tranze. Vo vlastných bolestivých myšlienkach a vo vlastnom svete.

Z tranzu ma prebudila až Rebeka svojím hlasom.

„Alex! Vystupuj už!" Kričala na mňa a triasla mnou. Zamrkala som mihalnicami a pozrela som na Rebeku.

„Č-čo sa deje?" Spýtala som sa v rozpakoch. Bola som stále trochu mimo realitu.

„Vystúp z auta. Musíme ísť," zopakovala mi Rebeka svoje slová. Konečne som ako-tak pochopila kde som, čo som a čo sa deje. Ihneď som vystúpila z auta a zatvorila za sebou dvere. Naskytol sa mi pohľad na nebesky čistú oblohu a nádherne sýtu zeleň okolo nás. Blízko od nás sa rozprestieral malý domček s bielym plotom a jednou starou jabloňou pred ľavým oknom domu. Za domom sa v diaľke týčili dlhé rady levanduľových polí. A tam niekde uprostred stála veľká drevená kôlňa. Všetko vyzeralo také... čisté a nepoškvrnené. To miesto mi svojou krásou skrátka vyrazilo dych.

„Kde to sme?" spýtala som sa užasnuto. Rebeka mi neodpovedala, len sa s úsmevom pritúlila k svojmu Duckovi.

„Vitaj v mojej rodnej domovine. Toto miesto patrilo mojím rodičom," vysvetlil mi Duck s úsmevom. „Tu som vyrastal," dodal s povzdychom a zaviedol nás do domu.

„Páni," vyhŕkla som, keď sme vošli dnu. Interiér domu bol skutočne krásny. Bol to síce skromný starý dom, no sálali z neho spomienky Duckovej rodiny.

„Je to tu krásne," odvetila Rebeka a prstami prešla po zaprášenom obrázku na stene. Bola to fotografia Duckovej rodiny. Vyzerali šťastne a spokojne.

„Idem schovať auto do kôlne, aby sme neboli nápadní," odvetil Duck a my sme sa zatiaľ kochali predsieňou.

Keď prišiel späť do domu, zaviedol nás do obývačky.

„Už tu dlho nikto nebol," poznamenal Duck. Zložil si batoh z ramena a pousmial sa. „Tak a teraz si trochu oddýchnime. Máme minimálne dve-tri hodiny, než zistia, kde sme. Mali by sme to využiť," odvetil a nenápadne žmurkol na Beku, ktorá sa mierne uškrnula. Bolo mi hlúpe pýtať sa, či chcú súkromie a tak som to vzala do vlastných rúk.

„Je tu niekde nejaká izba? Rada by som si trochu pospala," ozvala som sa a tým som si vyžiadala pozornosť.

„Eh...jasné. Zavediem ťa do mojej starej izby. A...potom spustím kúrenie. Čo poviete?" navrhol Duck. Obe sme prikývli. Duck ma bez ďalších rečí zaviedol do malej ale útulnej izby. Zažala som svetlo, ktoré osvietilo drevenú posteľ s modrou prikrývkou.

„Cíť sa tu ako doma. Pokojne si pospi, my ťa prídeme včas zobudiť," povedal Duck a zapol kúrenie v miestnosti.

„Vďaka, Duck. Za všetko," poďakovala som a s úsmevom som si sadla na pohodlnú posteľ. Svoj batoh som hodila na zem.