Biela ľalia

IV.

   Keď sa konečne vo dverách zjavil Ivan s miskou v ruke, moje srdce poskočilo. Usmiala som sa naňho a on na mňa. Cítila som sa zvláštne. V hlave som premýšľala nad tým, či je možné sa takto rýchlo zamilovať do neznámeho človeka a to ešte v čase, keď mi doslova hrozí smrť. Nevedela som si odpovedať, lebo... som sa odpovedi bála. Bola som v situácii, kedy som nevedela, čo naozaj chcem a čo je dôležité. Ivan podišiel ku mne a sadol si vedľa mňa.

„Ahoj," pozdravil ma celý vysmiaty a položil mi k nohám kvet. Otočila som sa naňho a oprela som si hlavu o jeho rameno.

„Čo je to za kvet?" Zašepkala som. Po dotyku s Ivanom sa moje srdce upokojilo. Akoby si bolo isté, že ma Ivan ochráni.

„Je to ľalia. Biela ľalia. Priniesol som ti ju," odpovedal mi Ivan a chytil ma za ruku. Zodvihla som ju zo zeme a privoňala k nej. Voňala prenikavo ale nádherne.

„Ďakujem," povedala som a stisla som mu ruku. Neviem prečo, ale ten kvet...pripadal mi ako...symbol slobody. To ma trochu povzbudilo, aby som stále verila, že raz možno budem opäť voľná a slobodná ako kedysi.

„O chvíľu sem príde pár chlapov. Prídu ťa skontrolovať v akom si stave a potom zase odídu. Zajtra však príde aj šéf a povie ti, čo má s tebou v pláne. Ja osobne si myslím, že ťa predajú nejakému bohatému chlapovi ako prostitútku, alebo jeho hračku," povedal smutne Ivan. Nechápala som, prečo s tým Ivan nemôže nič urobiť, prečo to nemôže zastaviť, no ja som zase nemohla zastaviť príval svojich emócií.

„Prečo? Prečo práve ja?" Spýtala som sa ho a jedna slza sa mi vykradla z oka. Ivan mi ju zotrel z líca a nečakane ma objal, až sa mi zrýchlil tep.

„Prepáč mi, že ti nemôžem pomôcť. Ja...nemôžem sa vzoprieť. A aj keby som veľmi chcel, mňa oni nikdy nepočúvajú," hovoril Ivan zronený v objatí so mnou.

„Tak...spolu utečme!" Navrhla som a už som mu aj chcela prezradiť môj plán, keď ma Ivan prerušil.

„Diana, im sa nedá utiecť. Sú po celom svete a o všetkom vedia. Keď sa im raz vzpriečiš, už ti nikdy nedajú pokoj. Budú ťa prenasledovať, dokým sa nezblázniš a sám si neprídeš pre svoj trest," povedal Ivan vážne a so strachom v očiach. Pustila som ho a nechápavo som naňho hľadela. Odrazu už som z neho nemala taký dobrý pocit.

„Ako to, že k nim vlastne patríš? Ako je vlastne možné, že ich tak dokonale poznáš?" Odvrkla som nahnevaným tónom. Nechápala som to. Vlastne...som vôbec nevedela, prečo Ivan patrí do takejto skupiny únoscov. Ivan však neodpovedal. Iba smutne skopil zrak a vtedy sa pozrel na hodiny.

„Musím vypadnúť! O chvíľu sem prídu," povedal a pozrel na mňa. „Keby...keby som sem už zajtra nestihol prísť, tak...chcem len, aby si vedela, že...že ťa...milujem!" Zahlásil Ivan a v okamžiku vypochodoval z miestnosti. Potom v sekunde zatvoril dvere a ja som opäť zostala sama. Ja som si ledva stihla uvedomiť, že odišiel. Stále som bola zarazená z toho, čo mi povedal.

„O-on ma... vážne... miluje?" Spýtala som sa sama seba a do tváre sa mi hrnula krv. Celá som sčervenela. Srdce mi začalo tĺcť ako o preteky a môj mozog prestal myslieť. Chcela som ísť za Ivanom. Chcela som ísť za ním a povedať mu, že to cítim rovnako, aj keď sa nepoznáme veľmi dlho. Do očí sa mi hrnuli slzy. Obaja sme predsa vedeli, že tie pocity medzi nami nemôžu vydržať. Vedeli sme, že ak sa nestane zázrak, tak naše pocity zomrú spolu so mnou. Zronená som si oprela hlavu o chladnú stenu miestnosti a vtedy som začula nejaké hlasy. Počula som mužský hlas, ktorý hovoril niečo v cudzom jazyku. Za ten čas, čo ma tu držali som rozpoznala okrem ruštiny a slovenčiny aj japončinu, čínštinu, angličtinu, češtinu a nemčinu. A Ivan mi rozprával o tom, že moji únoscovia sú vlastne celosvetová organizácia. Takže som sa tomu už prestala čudovať, ak na mňa niekto hovoril v inom jazyku.