Biela ľalia

XIX.

 „Diana, dolejte mi ešte čaj," odvetila Tamarina priateľka. Tamara mala stretnutie so svojimi priateľkami a ja som musela počúvať ich nezáživné debaty. Musela som tam totiž dolievať čaj a robiť to, o čo ma požiadajú.

„Iste," povedala som a doliala som jej čaj. Tamara sa usmievala. Bolo vidno, že so mnou bola spokojná. Trochu ma mrzelo, že sa jej obrátim chrbtom, ale bola to nevyhnutná vec.

„Máš naozaj šikovný personál, Tamara," oznámila jej ďalšia priateľka.

„Ja viem, Suzan. Pre mňa pracujú len tí najlepší," pýšila sa nami Tamara.

Bolo to milé, ale nechcela som nad tým uvažovať, pretože by mi prišlo ľúto toho roku, kedy sa o mňa Tamara starala. Dala mi predsa strechu nad hlavou, zachránila ma pred Vladimirom a vďaka nej som mohla pokojne doštudovať strednú školu.

„Diana, dones nám z kuchyne Helenine koláčiky," prikázala mi Tamara a tým ma vytrhla y monológu.

„Samozrejme. Hneď som späť," odvetila som pohotovo a odišla som do kuchyne.

V kuchyni sa tvrdo pracovalo tak, ako vždy. Emily dokončovala posledné zákusky a Helen ich aranžovala na podnosy.

„Prišla som po koláče," oznámila som im.

„Ahoj, Diana. Práve sme ich dokončili. Benjamin ti s nimi pomôže," odvetila Helen milo.

„Ďakujem," povedala som. Ani neviem, prečo som to povedala. Asi som pomaly začala uvažovať nad tým, že ich už neuvidím. Helen, Emily aj Ben sa na mňa prekvapene pozreli. „Mám vás veľmi rada, ľudia," priznala som a všetkých som naraz objala. Tak trochu som sa s nimi lúčila, no oni to samozrejme netušili.

„Aj my ťa máme radi, ty naša princezná," uškrnula sa Emily. Usmiala som sa a vzala som dva podnosy do rúk.

„Musím už ísť. Tak sa tu majte," rozlúčila som sa s nimi a spolu s Benom sme sa vybrali do salóniku odniesť zákusky všetkých možných druhov.

„Nech sa páči," odvetila som, keď sme s Benom položili podnosy na stôl. Všetky ženy uznanlivo kývli hlavou.

„Vyzerajú skutočne chutne," poznamenala jedna z nich.

„Helen je moja najlepšia kuchárka a cukrárka. Som na jej koláčikoch závislá," priznala Tamara a všetci sa zasmiali.

„Asi si takú tiež nájdem," ozvala sa ďalšia z nich. „Sú skutočne dokonalé. Skrátka delicious," chválila. Tamara sa len pousmiala a potom sa otočila na mňa s Benom.

„Môžete obaja ísť. Do večere máte voľno," oznámila nám Tamara. Obaja sme z toho boli viac ako šťastní.

„Ďakujeme, madam. Prajeme príjemnú zábavu," ozval sa Benjamin a spoločne sme odišli. Na chodbe sme sa rozdelili a každý si šiel vlastnou cestou. Ja k Beke a Ben do miestnosti pre personál.

„Som tu," ozvala som sa hneď ako som prišla k Beke do izby. Beka sa otočila ku mne a ja som sa pousmiala. Vyzerala nejako viac inteligentne, keď mala toľko papierov pred sebou.

„Zdravím. Už to mám premyslené," povedala a vrhla sa znovu do papierov.

„Tak hovor," pobádala som ju netrpezlivo. Beka sa na mňa pozrela a uškrnula sa.

„Toto bude mega šialený večer," odvetila a odkašľala si. „Najprv ťa musíme zmeniť. A potom sa všetko začne. Do kamerového systému musíš nenápadne zasunúť tento USB kľúč. Duckov kamarát je celkom dobrý hecker a nahral tam vírus, ktorý odstaví kamery asi na dve hodiny. Za dve hodiny musíme zájsť čo najďalej. Duck nás bude čakať za múrom záhrady. Utiecť môžeme len cez bludisko. Problém je, že hoci chodím k Tamare odmalička, nikdy som si netrúfla ísť do bludiska bez pána Parkera. Vždy sa stratím už na začiatku," vysvetľovala mi Rebeka. Musela sa cítiť naozaj beznádejne, pretože bludisko bola naša jediná šanca ako ujsť. Našťastie som sa ihneď ozvala.