Biela ľalia

XXVII.

        Čas letel neuveriteľne rýchlo. Bola som ako v jednom kole, takže som si ani neuvedomovala, aký deň je. V Hollywoode som bola už pomaly mesiac, preto som už bola celkom zabehnutá v práci pre pani Kim ale aj v tréningu taekwonda, juda a karate. Jediné, čo sa od môjho príchodu do bistra nijako extra nezmenilo, bola návštevnosť bistra a jeho zisky. Preto na tom naozaj nebolo najlepšie. A tak som sa jedno nedeľné ráno zobudila s tým, že musíme bistro s chlapcami zachrániť.

Keď som zišla po schodoch do bistra, pani Kim už chystala raňajky. Sadla som si k stolu, kde už boli nachystané taniere a misky na raňajky.

„Dobré ráno," pozdravila som ju a pani Kim sa na mňa pousmiala.

„Dobré ráno, Olivia," odzdravila. Hoci som videla, že sa usmieva, vedela som, že je smutná. Deň predtým sme totiž nezarobili skoro nič. A tak som nečakala a prehovorila som.

„Pani Kim," začala som rozhodne. „Myslím, že mám plán, ako vrátiť bistru jeho zašlú slávu. No nebudem vás tým zaťažovať. Aj tak máte dosť práce. Zoženiem chalanov a spoločne vám sem dotiahneme čo najviac ľudí," povedala som odhodlane.

„Ale ako to chceš urobiť?" Spýtal sa niekto za mnou. Ja som sa však otočila a pousmiala. Vedela som, že to bol Seojun.

„Dobré ráno," zahlásila som miesto odpovede.

„Dobré.." odzdravil ma a sadol si oproti mne. „Tak ako to teda plánuješ urobiť?" Vyzvedal.

„Všetko ti poviem, neboj sa. Ale potrebujem, aby tu boli aj Joo-Won a Hyun Ki. Takže sa o tom porozprávame až po raňajkách," odvetila som a Seojun nespokojne vyšpúlil ústa.

„No dobre teda," zašomral a vstal od stola. Šiel pomôcť pani Kim so servírovaním raňajok. Po chvíli sa k nám pripojil aj pán Lee a jeho synovia. Spoločne sme sa naraňajkovali a potom pán Lee odišiel na svoj „tréning mysle" – tak volal to, keď s kamarátmi z okolia hrali poker u jedného z nich v pivnici. Pani Kim odišla do svojej izby robiť administratívu a dole v bistre sme zostali už len my traja. A tak som sa ozvala.

„Musíme zachrániť bistro. A mám aj plán," odvetila som víťazoslávne a vytiahla som z vrecka džínsov papier s poznámkami, kde som mala zaznačené nápady. Chalani len mlčky počúvali a ja som im rozpovedala svoj plán na záchranu bistra.

„Bude to náročné, ale musíme to zvládnuť," premýšľal Joo-Won nahlas.

„Ale keď do toho pôjdeme všetci, tak to dáme. Robíme to predsa pre našu babku," odvetil Hyun Ki rozhodne. Dosť ma prekvapilo, že sa nakoniec zapojil aj Hyun Ki, keďže zväčša ho problémy bistra ani bistro samotné nezaujímali. Ale zrejme si uvedomil, že ak nechce prísť o strechu nad hlavou, musí prispieť aj on svojou snahou. Ale Joo-Won mal pravdu. Bolo to náročné. Chcela som od nich veľa, ale bez našej pomoci by bistro do pár týždňov skrachovalo. A tak sme si rozdelili úlohy, minuli tých pár nasporených peňazí z výplaty a veci sa dali do pohybu.

Hoci by sme za normálnych okolností mali mať v nedeľu voľný deň, my sme sa rozhodli ho využiť naplno. Plánovali sme, ako to všetko urobiť čo najlacnejšie. Najprv sme vydrhli každý kút v bistre, až sa podlaha priam leskla. Potom sme pospájali naše financie a pustili sme sa do náročnej ale finančne najjednoduchšej prerábke vonkajšieho vzhľadu bistra.

Našťastie nám peňažne prispel aj pán Lee, takže sme si mohli dovoliť zohnať kvalitné farby a nástroje. Zvesili sme staré svetelné pútače, ktoré už aj tak nesvietili a roky len zapadali prachom. Nahradili sme ich vlastnoručne vyrobeným pútačom orámovaným svietiacimi žiarovkami. Nakúpili sme nové girlandy, lampáše, malé blikajúce farebné svetielka a za posledné peniaze sme dali vyrobiť tisíc letáčikov s kupónmi na zľavu do bistra. Joo-Won a ja sme vyrobili návrh letáčikov a Hyun Kiho kamarát ich vytlačil v grafickej firme svojho otca. Vďaka Hyun Kimu a jeho kamošovi sme letáčiky mali za oveľa lacnejšie ako normálni zákazníci, čo nám naozaj veľmi pomohlo. Zároveň sme vysadili nové kvietky pred bistro a vyčistili priestor pred bistrom od všetkých odpadkov.