Biela ľalia

XXIV.

    Po príchode na Kubu som sa ihneď pustila hľadať si nocľah. Nejaké peniaze mi ešte zostali, takže som sa vybrala do hotela spýtať sa na ubytovanie. Mala som šťastie. Mali voľnú jednu celkom lacnú izbu.

A tak keď ma odviedli do mojej izby a zostala som sama, okamžite som šla do sprchy. Bola som tam asi hodinu. Stále som mala pocit, že som špinavá. A čím dlhšie som bola v sprche, tým viac sa mi zvieralo hrdlo. Bolo mi do plaču. Ale chcela som sa donútiť byť silná. No nedalo sa to. To, čo sa mi stalo...nedokázala som na to zabudnúť a ani sa cez to preniesť.

Ten večer som celý preplakala. A až keď som bola úplne vysilená, od únavy som zaspala. Snívalo sa mi o Vladimirovi. Ako prišiel aj so svojimi mužmi a surovo ma znásilnil. Ako sa mi smial keď videl môj strach v očiach. Ako ho bavilo úplne ma zničiť....

Potom sa však sen zmenil. Tento druhý sen mi bol veľmi dobre známy. Mávala som ho pomerne často. Sedela som na zemi v tme a jediné svetlo v temnej miestnosti prichádzalo skrz malý otvor v kamennej stene. Bol to mesačný svit. Osvetľoval postavu, ktorá prichádzala ku mne. Bol to muž a mal na sebe dlhý plášť tmavomodrej farby, v ruke držal ľaliu a na hlave mu svietila zlatá koruna.

Áno, bol to Ivan. Zase sa mi o ňom snívalo. Povedal mi, že ma bude dovtedy ochraňovať, pokiaľ nezabudnem na jeho meno, na jeho lásku a na ten list, ktorý som našla na nočnom stolčeku v to ráno, kedy ma predali a ktorý som so sebou nosila všade kam som šla. Ja som mu chcela povedať, že naňho nedokážem a ani nechcem zabudnúť, no začal sa mi strácať z dohľadu. Tak ako vždy, začal sa rozpadávať na prach priamo pred mojimi očami. Chcela som skríknuť a tým ho zastaviť, no...nemala som hlas. Slzy mi tiekli prúdom a ja som sa snažila kričať jeho meno, no moje ústa nevydávali žiaden zvuk. A Ivan sa mi viac a viac strácal...už z neho zostal celkom miniatúrny kúsok...

Prebudila som sa. Bola som celá spotená a triasla som sa. Chvíľu som sa snažila zorientovať, kde som. No potom som si spomenula na Vladimira a už mi bolo všetko jasné. Nebol to len zlý sen. Nebola to nočná mora. Bola to krutá realita a ja som sa z nej musela nejako pozviechať. Inak bolo zbytočné pred Vladimirom ujsť. Ak by som celé dni len plakala nad tým, čo sa stalo, mohla som ho radšej nechať nech ma zabije.

Prvých pár dní som sa snažila dať do poriadku svoje telo, keďže som mala pár nepekných zranení od Vladimirových goríl. Celé telo som mala pokryté fialovo-žltými modrinami a nepekne krvavými škrabancami. Na krku mi priam svietili stopy po škrtení. Musela som zájsť k lekárovi, pretože som sa bála následkov, ktoré mi mohol Vladimir spôsobiť. A to nielen modrinami. Skôr som sa bála toho, ako ma vnútorne pošpinil svojim semenom.

Miestny lekár síce nebol špičkový odborník, ale presne vedel, čo sa mi stalo. Okamžite ma vyšetril a dal mi tabletky po styku, aby som mohla byť o niečo viac pokojná. Aspoň že mi ten hajzel nespravil dieťa. Potom mi dal lieky aj na upokojenie a ošetril mi všetky škrabance a rany. Len vďaka nemu som sa dokázala z tohto všetkého nejako dostať. Ale zároveň som prišla skoro o všetky peniaze, čo som mala.

A keď sa mi rany ako-tak zahojili, snažila som sa zmieriť s tým, čo sa stalo. Už sa to aj tak nedalo vrátiť späť. Trvalo mi asi týždeň, než som sa ako-tak pozviechala a nabrala sily na nový začiatok. Moje úspory sa veľmi rýchlo míňali a tak som musela na Kube zostať o čosi dlhšie ako som plánovala. Bez peňazí na letenku som sa odtiaľto nemala ako dostať. A tak som začala zháňať prácu, aby som si zarobila na ďalšiu cestu.

Bolo mi úplne jedno aká práca to bude. Súhlasila by som s hocičím, no šťastie mi vôbec neprialo. V hoteli, kde som doteraz prespávala, ma zobrať nechceli. A tak som sa celý jeden deň potĺkala po meste hľadajúc prácu. No nikde ma nechceli. Bola som cudzia a po španielsky som tiež veľa nevedela. Takže príjemného prístupu som sa nedočkala. Ale to mi bolo jedno. Pri poslednom hoteli som sa už aj pohádala.