Biela ľalia

VI.

   Zobudila som sa na chladnej zemi. Poobzerala som sa okolo seba. Bola som v zrkadlovej miestnosti. Všade boli zrkadlá a odvšadiaľ sa na mňa pozeral môj vyplašený výraz tváre. Spanikárila som. Začala som behať popri zrkadlách a hľadať východ. Potom som si však spomenula, že mi o tom napísal Ivan v liste. Preto som sa upokojila, sadla si na zem a čakala, čo sa bude diať.

Neviem, koľko som sedela na tej zemi, no pripadalo mi to ako večnosť. A keď už som myslela, že sa z tých zrkadiel zbláznim, jedno zrkadlo sa vysunulo smerom nahor a odkrylo dvere. Hneď, ako sa dvere otvorili, vošiel vysoký a robustný chlap. Keď sa ku mne priblížil, aby mi zaviazal oči šatkou, ani som sa nepohla. Nebránila som sa. Poddala som sa svojmu osudu.

Chlap mi zviazal aj ruky a na svojich obrovských vypracovaných rukách ma odniesol preč zo zrkadlovej miestnosti. Pozorne som počúvala všetko, čo by mi pomohlo identifikovať, kde som. Nenávidela som tú tmu, ktorú som v poslednej dobe veľmi často vídala pred očami. Tá tma zo šatky ma desila. Zrejme preto, že sa vždy stalo niečo zlé, keď som mala na očiach šatku. Odrazu...chlap, čo ma niesol, zastal. Nastalo úplné ticho.

„Kto je tu?" Spýtal sa chlap nebojácne. Dosť ma prekvapilo, že hovoril po slovensky. Trochu ma to zaskočilo. Nik sa však neozval a preto sa chlap zase pohol vpred. O chvíľu zase zastal, položil ma na zem, no chytil ma za rameno. „Ak sa pokúsiš zdrhnúť, zabijem ťa," povedal chlap výhražne a čakal, čo spravím. Ja som však nemala potrebu utiecť. Bola som...ako v tranze. Neviem ako to vysvetliť. Ja...ako by som bola zmierená s tým, že už nikdy neutečiem.

„Chápem," odpovedala som mu. Chlap mi pustil rameno a otvoril dvere na aute. Zohol sa ku mne, že ma naloží do auta, no vtom som pocítila, ako toho chlapa odo mňa niekto odsotil. Počula som zvuky, ktoré mi pripomínali bitku. Zľakla som sa.

No vtedy som si spomenula na Ivana a v mysli sa mi vynorili jeho slová z listu: „A vtedy tam príde môj priateľ Denis a ukradne Ťa. Nezľakni sa. Aj keby si nechcela, musíš ísť s Denisom!"

Ozval sa výkrik, ston a pád na zem. Nevedela som, čo sa deje. Nič som cez tú hlúpu šatku nevidela. Vtom sa však ku mne niekto priblížil.

„Aký idiot! Myslel si si, že sa vzoprieš Vladimírovi? Pche! To sa nikomu nepodarí," smial sa muž. „A ty si dávaj pozor, slečinka. Ak nechceš byť mŕtva, tak ma počúvaj na slovo," povedal ten muž a zase ma sotil do auta.

„Takže Ivanov plán nevyšiel," pomyslela som si a smutne som vzdychla.

„Nevzdychaj!" Ohriakol ma.

„Tak prepáč! Ty by si tiež vzdychal, keby ťa niekto chcel predať ako štetku!" Vyblafla som po ňom. Zrejme zostal zarazený, lebo chvíľu mlčal. Potom sa však ozval.

„Ešte raz sa opovážiš na mňa zvriesknuť a okamžite si mŕtva," vyhrážal sa mi.

„To mi je jedno! Radšej mŕtva ako byť štetka," odvrkla som. Muž sa začal smiať.

„Ty si mi ale poriadne drzé dievča. Odkiaľ si?" Spýtal sa so smiechom. Mne síce do smiechu nebolo, no tiež som si myslela, že z neho dostanem aspoň pár informácií.

„Z Bratislavy. A ty, pán únosca?" Spýtala som sa ostro.

„Tak pozor, slečinka. Ja nie som únosca. Ja som sluha a to je rozdiel. Ja ľudí neunášam, ja ich prevážam," ohriakol sa muž.

„To je jedno. Aj tak ste všetci všivaví bastardi, ktorí si nezaslúžia žiť!" Odvrkla som nahnevano. Muž sa zrejme naštval, lebo zastal s autom a zalepil mi ústa páskou. A tak sa naša konverzácia skončila.