Biela ľalia

IX.

 Mala som sen. Bol...smutný. V tom sne som sa stretla s Ivanom. Mal na sebe dlhý plášť tmavomodrej farby, v ruke držal ľaliu a na hlave mu svietila zlatá koruna. Bolo to zvláštne a trochu... smiešne. No nezasmiala som sa. Povedal mi, že ma bude dovtedy ochraňovať, pokiaľ nezabudnem na jeho meno, na jeho pocity ku mne a...na jeho list, ktorý som našla na nočnom stolčeku v to ráno, kedy ma predali. Ja som mu chcela povedať, že naňho nedokážem a ani nechcem zabudnúť, no začal sa mi strácať z dohľadu. Akoby...sa rozpadával na prach priamo pred mojimi očami. Chcela som skríknuť a tým ho zastaviť, no...nemala som hlas. Slzy mi tiekli prúdom a ja som sa snažila kričať jeho meno, no moje ústa nevydávali žiaden zvuk. A Ivan sa mi viac a viac strácal...už z neho zostal celkom miniatúrny kúsok...

„IVAAAAAAN!" S krikom plným beznádeje a smútku som sa zobudila do pochmúrneho rána. Neviem, koľko bolo hodín a ani aký bol deň. No hneď, ako som otvorila oči, vyrazilo mi dych miesto, kde som sa nachádzala. Bola som v priestornej izbe, ktorá bola asi taká veľká ako kuchyňa s obývačkou u mňa doma. Ležala som na veľkej a mäkkej posteli, na ktorej bola smaragdovozelená prikrývka. Na pravej strane od postele boli dve a dve obrovitánske plastové okná s bielymi závesmi a medzi nimi visel na stene obrázok zátišia s ovocím v drevenom ráme. Pod obrázkom bola vysoká smaragdovozelená váza a v nej krásne biele ľalie. Poobzerala som sa vôkol seba a zistila som, že celá izba je zladená do zelenobielej kombinácie. Vstala som z postele a zamierila som rovno k oknu. Chcela som vedieť, kde som, aby som mohla nejako kontaktovať rodinu, ktorá by ma odtiaľto dostala. Lenže keď som sa pozrela z okna, mala som výhľad len na záhradu a stenu ďalšieho domu. Trochu ma to rozhnevalo. Vlastne...skôr som zostala smutná. Mala som pocit, že odtiaľto nikdy neujdem. A vtedy sa otvorili jediné dvere v miestnosti a dnu vstúpil Denis. Usmial sa a potom sa uklonil.

„Dobré ráno, slečna Diana," poprial mi Denis.

„Dobré ráno. Eh...kde to som?" Spýtala som sa ho ihneď. Denis podišiel ku mne a ukázal mi, nech si sadnem na posteľ. Tak som si sadla a on tiež.

„Práve sa nachádzate v hosťovskej izbe, ktorá je tu väčšinou nachystaná pre mladého pána," povedal jednoducho.

„A...prečo som vlastne tu? Prečo Ivan chcel, aby som prišla sem?" Nechápala som. Denis si vzdychol.

„Toto je jediné miesto, kde vás nikto nebude týrať, zneužívať a pokúšať sa vás predať alebo zabiť," vysvetlil mi Denis. Ja som to však stále nechápala.

„Stále to nejako nechápem. Ako je možné, že ma tu nenájdu?" Spýtala som sa nechápavo. Denis sa zasmial.

„Ani sa vám nečudujem. Tiež som tomu najprv nechápal. No tento dom patrí madam Tamare a jej manželovi. Madam Tamara je obdivuhodná žena. Neviem prečo, ale Ivanov otec má pred ňou veľký rešpekt. A jej manžel, pán George, je veľmi sympatický muž. Pracuje ako zubár a mám taký dojem, že o únosoch a o celej tej celosvetovej organizácii s Vladimirom nemá ani tušenia. To Tamara je tá, ktorá o únosoch vie, no nesúhlasí s nimi a už veľmi dlho sa snaží Ivanovho otca zastaviť. Lenže nie je to také jednoduché, keďže Vladimír má kontakty a spojencov skoro po celom svete. Preto sme vás aj viac ako mesiac hľadali. Neboli sme si istí, kam vás Vladimír predal. No Vladimír sa madam Tamary bojí a v jej dome by sa nepokúsil o vraždu, ani o znásilnenie. Vlastne...Vladimír sem ani nechodí," hovoril Denis a ja som si pomaly začala uvedomovať, že Ivan sa o mňa musel naozaj báť, keď ma sem poslal.

„Už tomu asi trošku chápem. Ale...ešte by ma zaujímalo, čo tu mám po zvyšok svojho mizerného života robiť," odvetila som mrzuto. Hoci som bola rada, že som v tomto dome v bezpečí, hnevalo ma, že nemôžem ísť ani domov, ani zachrániť Ivana.