Biela ľalia

XII.

   Dni s Bekou plynuli tak rýchlo, že som sa ani nenazdala a Rebekine narodeniny sa nebezpečne blížili. Vlastne to bol deň pred jej veľkou narodeninovou oslavou, na ktorú si pozvala neskutočné množstvo ľudí. Všetci boli zväčša bohatí, čo sa od nej dalo očakávať. A preto sme sa ja a moji kolegovia veľa nadreli. Pretože personál musí všetko vymyslieť, vybaviť, pripraviť a nakoniec aj všetko ustrážiť, aby sa náhodou niečo zlé nestalo. To bol však najväčší problém. Pretože Beka sa jednoducho nedala ustrážiť. Hlavne keď mala chuť na tajné intímne stretnutia s pofidérnymi chlapcami počas príprav na jej party.

„Našiel si ju?" Pýtala som sa Johna udychčaná, keď sme všetci pobehovali po dome a pozemkoch a hľadali sme Beku, ktorá sa už po niekoľký krát (prestala som rátať, keď sa číslo blížilo k stovke) vyparila. Samozrejme sme z toho mali problémy a slečinka Rebeka z toho mala akurát tak záchvaty smiechu, že sme zúfalí a nevieme ju nájsť.

Áno, niekedy by som ju najradšej prizabila, hoci bola pre mňa skvelá kamoška.

„Ale kde. Tá potvorka nám určite zase zdrhla do nejakej krčmy, aby sa odviazala," povedal John nabrúsený. Ja som sa jeho nálade ani nečudovala. Nikto z nás totiž nechcel Rebeku naháňať deň čo deň po čertoch- diabloch len preto, že sa Rebeke zachcelo si niekde užiť s ktoviekým.

„Daj mi vedieť cez vysielačku, ak ju nájdeš," oznámila som mu a už sme sa aj rozdelili, aby každý hľadal v inom kúte, v inej oblasti. Trvalo nám pekne dlho, než sme zistili, že Rebeka zase zdrhla z tohto domu a šla neznámo kam.

„No vlastne...nie tak neznámo!" Vyhŕkla som nahlas svoju myšlienku a bežala som hore do jej izby. Vtedy mi totiž napadlo, že mi pred dňom hovorila o jej novom chalanovi. „Určite šla na rande," pomyslela som si víťazoslávne a vtrhla som do jej izby, aby som o tomto tvrdení našla nejaký dôveryhodný dôkaz. A veru, mala som úplnú, absolútnu, čistú, nefalšovanú, totálnu, nevyvrátiteľnú a neviem , akými prídavnými menami tento jav ešte nazvať, pravdu. Našla som jej diár. Bol pohodený na zemi pri nočnom stolčeku a až nápadne vyzeral, že je nezaujímavý.

„Pche! Dobrá taktika, Beka. Ale mňa neoblbneš," pomyslela som si a posmešne som si odfrkla. Vzala som diár do rúk a našla tam dnešný dátum. Bolo tam červenou fixkou naškriabané čosi ako:

Ducky, 1:00 p.m. - Karaoke bar

Hneď som vedela, koľká bije. Dokonca som aj vedela, že Ducky nebude kačička, ale len ďalší chalan z jej obrovského zoznamu namotaných fešákov. Rebeka bola veľmi krásne dievča a...no skrátka, ak sa jej nejaký chalan zapáčil, bola schopná s ním vliezť ihneď do postele. Poznala som Rebeku síce len krátko, no toto som o nej zistila prakticky hneď. To už som však neváhala a podávala hlásenie Johnovi.

„Koľko je v okolí karaoke barov?" Vychrlila som naňho ihneď, ako som pustila vysielačku. Chvíľu bolo ticho, potom však zaznelo chrapčanie a následne Johnov hlas.

„Myslím, že tu na blízku sú tri. Ale ak išla do karaoke baru, mohla ísť pokojne aj na druhý koniec mesta," povedal John zúfalo a ja som mu musela dať za pravdu. Neboli sme si istí, v ktorom karaoke bare by mohla byť.

„A má tam stretnutie s nejakým Duckym. Nehovorí ti to niečo?" Oznámila som mu a počkala na známe chrapčanie vysielačky, ktoré oznamovalo, že sa mi John snaží odpovedať.

„Ducky? Počkaj chvíľu! To mi niečo hovorí!" Hlesol John a jeho hlas sa stratil.

„John? Haló!"

Neozýval sa. Nevedela som, prečo sa neozýval, no vedela som, že určite na niečo prišiel. Vyrútila som sa z Rebekinej izby a mala som v pláne hľadať Beku na vlastnú päsť. No niekto ma zastavil. A nie len tak niekto.