Biela ľalia

XI.

   Bolo presne desiateho novembra. Práve som skončila s upratovaním a bola som na ceste do miestnosti pre personál, keď sa po schodoch vyrútilo dievča s farebnými vlasmi. Z jej slúchadiel sa ozývala hlasná hudba a tak som chvíľu nepočula ani vlastné myšlienky. Prefrčala pri mne tak rýchlo, že som si nič okrem jej dúhovej hrivy nevšimla. No vedela som, že to bola určite Rebeka. Stála som na schodisku, ohromená z Rebekinho energického príchodu a v hlave mi hučala pieseň z jej slúchadiel. Vtedy sa objavil Denis. Bol zadychčaný a bežal po schodisku, no keď ma uvidel, zastal.

„Kam sa náhliš?" Spýtala som sa trochu pobavene, lebo bolo vidno, že Denis utekal už z posledných síl.

„I-dem...za...sleč-nou...Re-be-kou..." Dychčal Denis a chytil sa za srdce. Chytila som ho za plecia, aby sa o mňa mohol oprieť. Vďačne sa na mňa usmial.

„Ak som videla správne, tak išla hore schodiskom tesne pred tebou. Ale prečo ju hľadáš? A prečo si taký zadychčaný?" Spýtala som sa s malým úškrnom, no predsa len starostlivo. Denis na mňa zagánil a keď sa upokojil jeho tep, tak sa o mňa prestal opierať.

„Hľadám ju preto, že s ňou chce hovoriť madam Tamara a zadychčaný som preto, že mi slečna Rebeka volala do Ruska aby som pre ňu prišiel sem na letisko. No keď som prišiel pre ňu, ukradla mi auto a skoro spôsobila haváriu!" Sťažoval sa Denis. Zasmiala som sa a potľapkala ho po ramene.

„Škoda že som to nevidela. Ale viem si to živo predstaviť," smiala som sa. Denis do mňa drgol a tváril sa urazene.

„Mohla by si byť trochu ohľaduplnejšia, Diana," odvrkol Denis a chcel odísť za Rebekou, no ja som ho zadržala. Vrhol na mňa nechápavý pohľad.

„Pôjdem za ňou ja a ty si odpočiň. Aj tak nemám teraz čo robiť," povedala som s úsmevom. Denis mi úsmev opätoval a jemne ma pohladil po ruke, ktorou som ho zadržala.

„Vďaka. Máš to u mňa," odvetil a dotackal sa do miestnosti pre personál. Ja som sa pobrala sa slečnou Rebekou. Zastala som pred dverami od jej izby a vzdychla som.

„Prečo som len taká dobrá k ostatným ľuďom?" Posťažovala som sa a potom som s odhodlaním otvorila Rebekine dvere. Mala som v pláne ju skrotiť a možno aj trochu prevychovať. No to som ešte netušila, aká Rebeka naozaj je.

„Aký idiot ma vyrušuje!" Skríkla po mne Rebeka. Ležala rozvalená na posteli, ktorú som dnes priam žehlila rukami. Bola otočená chrbtom ku mne, čiže jej bolo úplne jedno, s kým sa rozpráva. Snažila som sa v mysli upokojiť, aby som po nej nezrúkla.

„Nie som idiot, slečna Rebeka," odvetila som stroho a snažila som sa pôsobiť neutrálne, no moje zaťaté päste svedčili o mojom momentálnom psychickom rozpoložení. Rebeka sa na mňa otočila a premerala si ma od hlavy až po päty. Keď dokončila svoj očný prieskum môjho tela, odfrkla.

„Čo tu chceš?" Spýtala sa opovržlivo. Moja trpezlivosť sa veľmi rýchlo blížila k bodu varu, no našťastie som sa ešte stále dokázala ovládať. Pokúsila som sa o úsmev, no vyzeralo to skôr ako keby som sa ju chystala roztrhať na márne kúsky svojimi tesákmi.

„Prišla som sem miesto Denisa, ktorý vám..." Začala som hovoriť, no Rebeka ma stopla.

„Zadrž, slúžka," ohriakla ma s veľmi provokatívnym výrazom. V ten moment som si pomyslela, že by som ju naozaj rada roztrhala, no moja schopnosť trpezlivosti a ovládania sa bola naozaj bravúrna. Hoci som už bola na pokraji pretečenia poháru trpezlivosti, stále som sa snažila ovládať.

„Čo je?" Spýtala som sa nie veľmi priateľsky, no v mojej situácii, kedy trpezlivosť pomaly preteká, sa mi nikto nemohol čudovať. Rebeka nadvihla obočie a zrejme ju zarazil tón mojej otázky.