Biela ľalia

X.

   Hneď ráno som vybehla zo zelenobielej izby a bežala som do miestnosti pre personál. Nebol tam však nik, lebo všetci už od skorého rána museli pracovať. A tak som sa vybrala do záhrady. Hneď ako som vyšla von z domu, ovanul ma príjemný vánok. Po tak dlhej dobe som bola na čerstvom vzduchu. Bol to krásny až priam oslobodzujúci pocit. Hoci som samozrejme vedela, že ďalej ako do záhrady ma nikdy nepustia.

„Prajem ti dobré ráno, Diana," ozval sa pán Parker, ktorý sa zrazu zjavil predo mnou. Mal oblečené modré montérky tak ako včera a jeho narastajúce bruško sa v ňom skvelo vynímalo. Na rukách mal pracovné rukavice a na tvári pokojný úsmev. Hovoril so mnou po anglicky, tak ako väčšina ľudí. Na moje šťastie som po anglicky vedela celkom dobre a tak mi komunikácia v angličtine nerobila problém.

„Aj vám, pán Parker," popriala som mu s úsmevom. Podišiel trochu bližšie ku mne.

„Prišla si si pozrieť záhradu?" Spýtal sa a ja som videla, ako sa z toho teší. Prikývla som. „Tak mi dovoľ, aby som ti to tu poukazoval," odvetil pán Parker a spoločne sme vkročili na chodník.

Záhrada bola obrovská. Najprv sme sa prechádzali okolo skalky pri dome. Bola pestrá a elegantná, no veľa zo zasadených kvetín som vôbec nepoznala. Pán Parker sa zastavil a čupol si k jednej z kvetín.

„Sedum spectabile alebo tiež známy ako Rozchodník," vysvetľoval mi pán Parker a jemne sa dotkol zvláštnej rastliny sfarbenej do tmavších odtieňov ružovej. Páčilo sa mi, ako sa pán Parker vyžíval v každej jednej rastline, o ktorú sa staral. Prešli sme zase o kúsok ďalej, až sme prišli na jeden z kútov záhrady. Tu sa končilo spojenie domu so záhradou a na dom sa napájal vysoký živý plot. Keď sme prešli ešte pár krokov, uvidela som nádherné záhony kvetov upravené do rôznych tvarov. V strede stál veľký tmavohnedý altánok v kruhovitom tvare. Kvetinové záhony hrali pestrými farbami a lahodili mojim očiam.

„Ten altánok som sám vyrobil," pochválil sa pán Parker a pokračoval ďalej.

„Je nádherný," povedala som užasnuto a rýchlo som dobehla pána Parkera, ktorý sem-tam zostrihával konáriky živého plotu, aby vyzeral úhľadne.

„Vieš, kvety sú môj život," začal hovoriť pán Parker a ja som len ticho počúvala. „Už od malička som miloval rastliny a nejako mi to ostalo." Uškrnul sa a zase jemne pristrihol neposlušné konáriky.

„Prečo ich máte tak rád?" Spýtala som sa zvedavo. Bolo na ňom vidno, že moja otázka ho potešila.

„Pretože kvety nikomu nikdy neublížili. Naši predkovia verili, že aj kvety majú svoju dušu a svoju reč. Hovoria farbami, vôňami vyjadrujú city, dokážu potešiť, či upokojiť. A ja s našimi predkami súhlasím," odvetil pán Parker a ja som si všimla, že sme zastali pri záhone ruží. Ani som si nevšimla, kedy sa mi otvorili ústa od údivu. Rýchlo som ich zatvorila a kochala som sa farebnosťou a eleganciou všetkých možných druhou ruží. Pán Parker sa zasmial a podišiel k ružiam. Chytil do ruky jednu z ruží a privoňal k nej. „Celý záhon je tvorený z nemeckých a anglických druhov ruží. Ale každá je jedinečná. Táto je nemecká caribia," povedal a pozrel na mňa s úsmevom. „Čo si o nej myslíš? Páči sa ti?"

„Všetky sa mi páčia!" Vyhŕkla som ihneď. Bola som naozaj uchvátená schopnosťami pána Parkera. To, ako dokázal tak pôvabne skombinovať toľko druhov ruží a zároveň ich vysadiť tak, aby vytvárali obrazce a nepôsobili ako rozhádzané. Obdivovala som ho. Zasmial sa.

„To si naozaj cením, Diana. Ale teraz sa pozorne pozri na všetky tie prekrásne tvary, farby a odtiene a povedz mi, ktorá sa ti zapáčila najviac," povedal pán Parker s úsmevom. Podišla som ešte bližšie k záhonu a prechádzala som z jednej strany na druhú. Skúmala som nespočetné množstvo druhov ruží a moje oči sa zastavovali nad neskutočne sýtymi alebo naopak bledými farbami ruží. No nakoniec som zastala a zapozerala sa na ružu celkom vzadu. Ruža bola v strede slabo fialková a potom sa rozširovala do o niečo sýtejšej ale nie príliš modrej farby. Jej vzhľad ma úplne odrovnal. Pozerala som na ňu celkom dlho, lebo som si vychutnávala každý jej detail. Potom som však prehovorila.