Biela ľalia

XXVI.

 

       Od prvého dňa v Hollywoode som sa nezastavila ani na minútu. Vedela som, že sa musím zlepšiť v bojovom umení, aby som mohla vôbec pomýšľať na záchranu Ivana. No zlepšiť som sa musela nielen v sebaobrane ale taktiež v útoku, čo znamenalo zohnať si v najhoršom prípade aj zbraň a naučiť sa s ňou zaobchádzať. Okrem toho som vedela, že sa nesmiem zdržať na jednom mieste viac ako tri mesiace a že musím zmeniť svoj vzhľad. Odkedy ma Rebeka ostrihala a prefarbila na fialovo ubehlo už veľa času. Moje vlasy boli už dávno odrastené a vyzerali naozaj katastrofálne. Preto som musela vyriešiť aj to.

No pri spomienke na Rebeku mi opäť stieklo pár sĺz po líci. Bolelo ma srdce z toho, čo sa stalo. No prisahala som sama sebe, že od pomsty ma už nič nezastaví. Neviem, kedy sa zo mňa stala osoba túžiaca po pomste. Skrátka sa to tak vyvinulo. Ale len táto túžba po pomste ma hnala vpred. V mojom pláne ma však značne brzdili financie. Po zamenení pesos za doláre a po návšteve najbližšieho kaderníctva som zistila, že nemám skoro žiadne peniaze nazvyš. A tak som si musela nájsť čo najrýchlejšie prácu. Akúkoľvek.

Asi mi prialo šťastie, pretože som si našla prácu rýchlejšie, než som čakala. Hneď v prvý deň som si urobila obhliadku mesta a poprechádzala som sa po Chodníku slávy. A keď som prechádzala okolo školy bojových umení, všimla som si malé ázijské bistro nenápadne zastrčené medzi obrovskými budovami naokolo. Bolo trochu ošarpané, no keďže som umierala od hladu, tak som ta zamierila. Hneď na dverách bistra som si však všimla oznam, v ktorom bolo písané, že hľadajú čašníčku. Neváhala som a vstúpila som teda dnu.

„Dobrý deň," pozdravila som po anglicky hneď, ako som vošla. Hoci sa navonok zdalo, že to nebude práve najlepší podnik, interiér bistra ma presvedčil o opaku. Bistro bolo prekvapivo útulné, čisté a cítila som z neho tú pravú ázijskú atmosféru. Pri pulte stál mladý chalan - aziat, zrejme podobne starý ako ja. Keď som podišla k nemu, všimla som si, že je akýsi natešený.

„Dobrý deň. Čo si dáte? Máme najlepšie špeciality z kórejskej kuchyne," vychrlil na mňa tou prehnane rýchlou americkou angličtinou. A nezabudol sa pri tom doširoka usmievať. Až mu pomaly nebolo vidno oči.

„Eh...ja vlastne ani neviem, čo by som si dala," zašomrala som po pravde a trochu som sa pousmiala. Nad týmto mladíkom bola veľká tabuľa plná obrázkov jedál a ich názvov. No mne to akosi nič nehovorilo. Asi preto, že som nikdy kórejské jedlá neskúšala. Mladík sa uškrnul.

„Ak chcete, dám vám tip," pošepol a porozhliadol sa okolo seba, ako keby to bolo tajomstvo. „Máme úplne výborné dakkochi a špecialitou nášho bistra je ten najlepší bibimbap široko-ďaleko," zašepkal a žmurkol na mňa. Ja som však tie jedlá absolútne nepoznala. Z ázijských kuchýň som poznala len čínsku, vietnamskú a možno trošičku japonskú. No toto bolo úplne niečo iné.

„No...ja...asi si dám...to druhé," vyjachtala som trochu nesvoja. Mladík sa uškrnul.

„Mysleli ste bibimbap?" odvetil a ja som sa trochu zapýrila.

„A-áno," povedala som a ešte trochu v rozpakoch som vytiahla peňaženku.

„Takže jeden bibimbap," zopakoval si mladík a nablokoval mi jedlo. Zaplatila som a rozhliadla som sa okolo seba rozmýšľajúc, kam si sadnem. Nakoniec som si sadla do najvzdialenejšieho kúta, aby som sa nemusela tomu mladíkovi pozerať do očí. Chcela som sa držať v ústraní a nabrať odvahu, aby som sa spýtala na ten leták vo dverách o hľadaní čašníčky. A zároveň som si chcela ten bibimbap vychutnať, keďže ma veľmi zaujímalo, ako to asi bude chutiť.

Bistro bolo prázdne. Jediným zákazníkom som bola ja. Nechápala som však prečo. Vnútri bolo bistro naozaj krásne, tradičné a malo správnu atmosféru. No než som sa nad tým stihla zamyslieť, prišiel mladík a priniesol mi jedlo. Vyzeralo chutne a keďže som bola hladná, dúfala som, že bude aj naozaj dobre chutiť.