Zamilovaná do vraha

♣Man Easter a útek♣

Ležala tam mŕtvola Katje. Na zemi bola kriedou nakreslená šípka k jej telu. Nedokážem sa hrabať v mojej bývalke. Buď pôjdem na slepo alebo to dokážem. Ide o moju babu! Tak to dokážem! Podišiel som k nej a zohol som sa. Do nosa mi udrel ten smrad mŕtvoli. Zavrel som oči a vztiahol som skalpel. Rozrezal som jej brucho a rukou som sa k nemu priblížil... Odskočil som od tela a chytil som sa za hlavu. "Nedokážem to! Jednoducho to nedokážem!" kričal som na celý dom a slzy som mal na krajíčku. Chytil som sa za hlavu a zložil som sa k zemi. Snažil som sa ukľudniť, no moc mi to nešlo.

O 30 minút neskôr...

Vstal som a podišiel som ku Katjiínemu telu. Zohol som sa a zavrel som oči. Ruku som strčil do jej brucha. Bolo mi na vracanie. No a čo keď som vrah a žerem obličky? Viete aké je nechutné hrabať sa vo vašej bývalke? A ešte k tomu keď jej telo prechádza rozkladom -.-". Hrabal som rukou v jej tele a každá vnútornosť, ktorej som sa dotkol, sa rozpadla. Bolo to úplne nechutné. Dotkol som sa niečoho divného. Stuhol som. Ruku som od toho odtiahol a dotkol som sa papierika. Vytiahol som ho a utekal som preč s pivnice. Zabuchol som dvere a začul som nejaký neľudský výkrik, ktorý vychádzal s pivnice. Do dverí začalo niečo narážať. Snažil som sa ich zamknúť, no bohvie ako mi to nešlo. Vyrazilo to dvere. Upresním vám čo to tie dvere vyrazilo. Man Easter. Skočil na mňa a priklincoval ma k zemi. Chcete vysvetlenie ako som vedel že je tam? Už len to vajíčko v jej tele hovorilo za všetko. O tejto oblude som iba počul, ale v živote som ju nevidel. Svoj pohľad zabodával do mojích očí...

«Pohľad Lary» (počas mrhania času)
Zobudil ma fackou a ja som mu to oplatila kopancom medzi nohy. Zletel k zemi a skučal. Výťazoslávne som sa usmiala a prudko som vstala. Na zemi sa zvíjal Furby. Kopla som ho do brucha a rozbehla som sa k otvoreným dverám. Vybehla som von a ocitla som sa na prázdnej chodbe. Rozbehla som sa na jeden koniec a tam som plecom vrazila do dverí. Boli zamknuté. Udierala som do nich ramenom, aj keď som si ho už necítila. Dvere povolili a ja som nimi prebehla. Ocitla som sa na ďalšej chodbe. Bežala som a obzerala s dvere. Na jedných boli schody, takže schodisko. Otvorila som ich a bežala som dole schodmi. Snažila som sa otvoriť posledné dvere, no nešlo to. Znova som do nich začala udierať plecom. V mojom tele vrel adrenalín, takže som bolesť ani rameno necítila. Vyrazila som dvere a spadla som. Oslepilo ma ostré svetlo. Vstala som a pár krát som zažmurkala aby si moje oči zvykli. Prudko som vstala a rozbehla som sa do lesa. "Pomóc!!!" kričala som tak hlasno, ako som len dokázala. "Pomóc!!!" zvonu som zvrieskla. Bežala som ako o život. Vlastne mi aj o život išlo. Už pár dní som nejedla, takže veľa síl nemám. "Pomóc!!!" zvrieskla som keď som zbadala dom. Bol tmavý a celý z dreva. Ozval sa odtiaľ neľudský krik, tak som zastavila a skrila som sa za strom čakala som čo sa bude diať. Snažila som sa dýchať po tichu, aby som to neprilákala ku mne. Z ničoho nič sa z domu ozval mne známi vykrík a znovu ten neľudský...

Po 100 rokoch nová časť xD a ďalšie nápady xD

Čo myslíte? Unesú znovu Laru, alebo ju niekto zachráni? A kto bol v tom dome?

Pls, komentujte, lebo nwm či sa mám na to vykašlať, alebo pokračovať xDD