The Styles Family

2. Kapitola

Sedel som v tmavej izbe a čakal som, kým konečne padne súmrak.

Potom sa môžem opäť vybrať na lov.
Potom sa znovu môžem kochať pohľadom na tie neveriace pohľady tých dôverčivých teenageriek.
Potom sa znovu môžem nasýtiť sladkastou chuťou ich krvi.
Potom...

No teraz musím ešte nejaký čas sedieť v tmavej komnate nášho zámku. Pretože tam za tmavými závesmi, tam za zatemnenými oknami, tam za kamennými múrmi tejto pevnosti je práve môj postrach. Postrach mňa aj celého môjho rodu.

Deň...

To odporné svetlo prenikajúce cez malé štrbiny mojich temných očí...
To strašné svetlo spaľujúce moju bledú kožu...

Zrazu, akoby ma nejaká vyššia sila naviedla, dostal som nutkanie, aj napriek hroziacemu nebezpečenstvu, odhrnul ťažké zamatové závesy a cez štrbinu tmavého okna som nazrel von.

To, čo som uvidel, mi vyrazilo zrak. Doslovne. Moje oči nezvládli ten jas, zatmelo sa mi pred nimi a sklátil som sa na tvrdú, kamennú zem.

Keď som sa trocha spamätal, porozhliadal som sa po izbe. Potreboval som niečo, čo by mi umožnilo pozerať sa cez deň von.

Slnečné okuliare! To sú také chrániče pre oči, ktoré ľudia používajú, keď sa chcú pozerať proti slnku. Nasadil som si ich a znovu som nazrel von oknom.

Celé okolie hradu bolo zasypané nejakou bielou hmotou. Snehom. Jediné, čo narúšalo bielobu okolia, bol... Počkať!! Nie, zrak ma neklamal. Naozaj bolo to jediné, čo narúšalo jednotvárnosť sveta navôkol bol človek.

Áno, príslušník tej podradnej rasy sa odvážil priblížiť sa k nášmu obydliu, k môjmu domovu. A dokonca žena! Nevedia všetci obyvatelia tej dediny, že tu straší?! Nemajú za povinnosť každého, kto tam príde varovať a odradiť ho od návštevy tohto lesa?!

Mal by som to ísť oznámiť... ON by mal vedieť, že sa v našom okolí pohybuje žena. Ale ako mu vysvetlím, že to viem?? Ako mu vysvetlím, že mi slnko nespálilo oči?? Nemôžem mu predsa povedať, že tu schovávam ľudský vynález, o ktorom si naši myslia, že je nanič...

Nie, nechám si to pre seba. Zatiaľ. Aj keď tá žena musí zomrieť...
Preto, že neposlúchla varovania miestnych.
Preto, že neverila, že zámok je obývaný.
Preto, že sem prišla.

Ale nie teraz... Zomrie, až príde čas. Keď sa obloha stiahne a z neba vyšľahnú blesky. Keď budeme na prahu novej éry. Našej éry. Vtedy sa jej krv rozprskne po kameňoch nášho zámku a pokrstí tak začiatok našej vlády. Ona je tá vyvolená.

Ahojte!
Tak je tu druhá kapitola! Aj keď to zatiaľ nikto nečíta, písanie tohto diela ma strašne baví... Prípadných čitateľov prosím o voty a komenty ;)
Ďakujem :)
Sissi