The Styles Family

14. Kapitola

„Nie, naozaj sa nič nedeje."
„Niekto si z vás urobil srandu."
„Áno naozaj môžete rozpustiť schôdzu."

Všetci sa prekrikovali, pýtali sa ma rôzne otázky a snažili sa zistiť, prečo bola zvolaná schôdza na moje meno a keď som sa tam konečne objavil, schôdzu som prikázal rozpustiť.

Ale mne už tieto otázky liezli na nervy. Bol som nahnevaný na Gemmu, ktorá ma do tejto šlamastiky dostala a bol som nervózny z Louisa, ktorý bol prítomný len do svitania a potom niekam zmizol.

Pravdepodobne išiel zbaliť nejaké nepodstatné dievča, ktoré si potom dal na raňajky, ale bál som sa, že išiel za Alison.

Aj ja som chcel odísť, ale cez ten zástup upírov sa von nedostanem. Možno ak... Nie, to by si ma všimli. Ale musím to aspoň skúsiť. Som hladný a musím ísť skontrolovať Alison.

Premenil som sa na hmlu a skoro som zvrieskol. Už som zabudol aká to je bolesť. Keď pálenie v kostiach prestalo, začal som sa pomaličky presúvať pomedzi nohy zmätených upírov, ktorí civeli na miesto, kde som ešte pred chvíľou stál. Zatiaľ im nedošlo, ako som zmizol, ale čoskoro na to prídu. Dovtedy už musím byť v aute na ceste vedúcej do mesta.

Úspešne som sa dostal až ku dverám, no vtom jeden z nich zakričal: „Už viem ako zmizol! Premenil sa na hmlovú kreatúru!" A všetci napínali zrak, aby zbadali nejaký pohyb vo vzduchu, prípadne zmenu farby. Vedel som, že ma zbadajú, lebo upíri majú dobrý zrak a všetci sme boli trénovaní na takéto udalosti.

Rýchlo som prekĺzol popod dvere a už ako človek som utekal k autu. Naštartoval som a pustil som sa po úplne prázdnej ceste.

Rozmýšľal som nad tým, prečo som vlastne utiekol ako nejaký zločinec. Nemohol som im proste povedať, že musím odísť, tak nech mi dajú pokoj?? Nie, myslím, že toto bol jediný spôsob ako sa odtiaľ dostať, lebo toto sú veľmi zvedavé stvory a zase by som musel klamať. To by sa skončilo zle, lebo ako nás učili; každé klamstvo ti odhalia v tej najnevhodnejšej chvíli, takže sa snaž klamať tak, aby nikto nepoznal pravdu. A v mojom prípade pravdu poznali.

Čo mi pripomenulo, že som sa o tom ešte stále nerozprával s Gemmou. Nechápal som, prečo ma zradila. Nikdy, nikdy ma nezradila a ani mi nijako neublížila. Tak prečo teraz proti mne poštvala mojich príbuzných a priateľov??

Bol by som sa tým trápil aj naďalej, ale zrak mi padol na miesto na ceste, kde bol pomník s kvetmi a pri ňom stál nejaký chlap.

Hlavou mi prebehla spomienka. To bolo to miesto, kde do nás nabúrala tá žena. A ten chlap, čo tam stál a odriekal nejaké slová, ten mi bol povedomý. Teda, jeho hlas.

*Flashback*

„... zaujímala mladého Stylesa, musí byť dôležitá!" namietol ženský hlas. „Styles je upír, živí sa ženami, Madeline! Unášať ju bola hlúposť!" povedal mužský. „Je dôležitá! Ver mi!" ženský hlas znel tentoraz dôraznejšie. „Pch! Mne je jedno, ako budeš obhajovať svoje konanie! Pred Ním aj tak neuspeješ! Takže netrep a choď radšej zavolať toho votrelca, čo stojí predo dvermi, dnu!" mužský hlas hovoril s pohŕdaním a hnevom.

***
„Prečo ste chceli zabiť moju rodinu??" Opýtal som sa svojich väzniteľov. Snažil som sa hovoriť odvážne, no v hlase mi bolo cítiť strach. Všimli si to. Jeden z chlapov sa uškrnul a podišiel ku mne bližšie. Tak blízko, že som mohol cítiť odporný pach z jeho úst a vidieť každý jeden chlp na jeho brade.

„Pretože nám zavadzali," protivne sa zachechtal, „a kto nám zavadzia, toho odstránime."

Prehltol som a už som sa ani nenamáhal skryť strach: „A prečo Vám zavadzali?? Veď nič nerobili."

„Ale mohli. Boli dôležití pre váš rod. Tak ako ty. Ale teba už nezachráni nič," odporne sa uškrnul a nôž v jeho ruke sa začal približovať  k môjmu srdcu.

*End of flashback*

Áno, ja toho chlapa poznám. To on mi chcel zabiť rodinu a on neveril tej žene, Madeline. To mi pripomína; ako to, že o Madeline nebolo tak dlho počuť??

Odstavil som auto pri krajnici a pomaly som kráčal k pomníku. Dával som si pozor, aby ma nezbadal. Tak som sa zameral na svoje kroky, že som si nevšimol, že ten chlap prestal odriekať čarovné formuly a rukou si zašiel k opasku.

Keď som bol tesne za ním a rubínmi vykladanú dýku s mojim monogramom som mu išiel zapichnúť do chrbta, otočil sa a svojim nožom mi zablokoval dýku.

„Ahoj Harold," uškrnul sa. Ja som sa zamračil a dýku som namieril na jeho hrdlo. No opäť bol rýchlejší. Bojovali sme dýka proti nožu. Ja s potom na čele, on s úškrnom na tvári. Už som prestal útočiť a všetku svoju energiu som nasmeroval do obrany. Čím spotenejší som bol, tým bol on šťastnejší.

Zrazu sa jeho nôž objavil pod mojim krkom. „Tak čo, Harold, ako sa darí??" Z úst mu smrdelo rovnako ako vtedy.

Nenávistne som naňho pozrel a kopol som ho tam, kde to chlapov bolí najviac. Bolestne vykríkol a ja som sa mu vyšmykol. Zovrel som svoju dýku v ruke a jediným prudkým pohybom som mu ju vbodol do srdca. Na jeho tvár vystúpilo prekvapenie. „T-ty!" Oči mal úplne vypúlené.

Ja som sa uškrnul: „Áno. A darí sa mi dobre, vďaka za opýtanie." Jeho telom poslednýkrát šklblo a spadol na zem. Ja som sa otočil a išiel som sa pozrieť na ten pomník. Stálo tam:

Madeline O'Connelová
1987 - 2016

Takže už viem, kam sa podela Madeline. To ona do nás nabúrala. Pokýval som hlavou a vrátil som sa k autu.

Ahojte!
Tak, konečne tu je ďalšia časť :D je trochu nudnejšia, išlo mi hlavne o doplnenie Harryho poznatkov :)

Ďakujem za všetky votes ;) keď sa Vám časť páčila, zanechajte ⭐️ :D keď sa chcete na niečo opýtať, alebo sa Vám niečo nepáči, kľudne sa vyjadrite do komentáru.

Pekný deň,
Sissi