The Styles Family

5. Kapitola

Prebudila som sa na hroznú bolesť hlavy a celého tela. Otvorila som oči a zistila som, že sa nachádzam v tmavej kamennej cele.

Jediný východ z tohto väzenia boli ťažké dubové dvere, ktoré síce vyzerali staro a spráchnivene, ale boli veľmi pevné, ako som sa aj presvedčila.

Jedinou výhodou bolo, že som nebola zviazaná, ale to mi teraz moc nepomôže. Keď som si uvedomila tieto fakty, začala som panikáriť.

Kde to som?! Nájde ma tu niekto?! Bude ma tu vôbec niekto hľadať?! A čo tí ľudia čo ma uniesli, čo chcú?! Ublížia mi?! Zabijú ma?! Ak áno, budem niekomu chýbať?! Všimne si niekto, že už nie som medzi živými?! Nájde sa moje telo?! Budem mať hrob?! Príde mi niekto zapáliť sviečky?!

Bola by som takto pokaračovala aj ďalej, ale v starodávnej zámke zaštrkotal kľúč.

V očakávaní nepriateľa som sa podvedome schúlila do embryonálnej polohy a pozerala som na dvere.

Vošiel nejaký chlap, ktorý mi doniesol misku s jedlom a pohár vody. Nepovedal ani slovo a zase odišiel. Asi tu nie sú veľmi zhovorčiví...

Misku som si vzala na kolená a začala som študovať jej obsah. Bolo tam pár krajcov chleba a nejaká zvláštna vec, ktorej asi prislúcha pomenovanie zelenina. Voda v pohári vyzerala pitne, tak som sa pustila do jedenia. Asi dva krajce chleba som si odložila, pretože neviem, kedy príde jedlo nabudúce a zvyšok (okrem zeleniny) som zjedla.

Oprela som sa o studenú kamennú stenu, zaklonila som hlavu a zavrela som oči.

O chvíľu sa ozvalo búchanie na dvere. Búchanie?! Prečo by niekto búchal na dvere, keď má kľúč?! Prestrašene som pozerala na dvere a podvedome som sa schúlila do najvzdialenejšieho kúta.

Zrazu búchanie ustalo.

Po chvíli mučivého ticha sa ozval pritlmený výkrik muža a následne tupé zadunenie.

Potom zaštrkotal v zámke kľúč, otvorili sa dvere, ale do môjho väzenia nikto nevkročil. Napriek tomu som však mala pocit ako včera, alebo predvčerom v noci, keď som sa zobudila na obrovský strach z tajomnej osoby v mojej izbe.

Teraz sa však pocit strachu zmenil na pocit ochrany a bezpečia.

Zrazu, akoby sa mi vrátilo racionálne myslenie. Vstala som a opatrne som sa blížila ku dverám môjho väzenia.

Vyzrela som na chodbu, kde našťastie nikto nebol a opatrne som sa zakrádala tmavou chodbou. Pocit ochrany pretrvával a ja som sa cítila, akoby so mnou išiel nejaký ochranca. Niekto, komu by na mne záležalo. Niekto, kto by ma považoval za dôležitú...

S týmito myšlienkami som sa vymotala z bludiska zatuchnutých chodieb na ranné slnko. No len čo som vyšla na slnko, pocit ochrany sa stratil.

Poobzerala som sa a zistila som, že vôbec netuším, kde som. Zmätene som  pozerala na neznáme schátrané budovy, špinavý park a odpadky na chodníkoch. Táto štvrť vyzerala vážne opustene. Nikde nikoho. Pomaly som sa vybrala po chodníku vyhýbajúc sa plechovkám od piva a rozbitému sklu.

„Slečna, čo robí niekto ako vy v takejto štvrti??" ozval sa zrazu hlas vedľa mňa. Preľaknuto som pozrela tým smerom a zbadala som pekného chalana okolo dvadsiatky s kučeravými vlasmi a ostrými črtami tváre. Zvláštne bolo, že ten chalan bol celý v čiernom a mal aj slnečné okuliare, pričom slnko ešte skoro vôbec nesvietilo.

„Dobré ráno," usmiala som sa, „len som sa trocha stratila. Neviete ako sa dostanem do centra??" „Samozrejme, že viem. Pôjdete rovno, potom zabočíte doprava, potom zase rovno a potom dôjdete na zastávku. Odtiaľ už pôjdete autobusom. Odprevadím vás," povedal rozhodne.

Ahojte!!
Po dlhom čase som tu zas s novou časťou :D dúfam, že to ešte niekto číta ;) ak áno, snáď sa časť páčila a ocením komenty a voty :D a ak nie, tak tu asi píšem sama sebe :D

Sissi