The Styles Family

6. Kapitola

Sledoval som tých chlapov až do skladu v odľahlej časti mesta, kde mali základňu Oni. Naši nepriatelia. Majú rovnaké ciele ako my, rovnaké priority, sú rovnako krutí ako my a taktiež neznášajú ľudí.
A predsa sa nenávidíme.
A predsa proti sebe bojujeme už odpradávna.

Keby sme spojili svoje sily, mohli sme už tie podradné kreatúry, ktoré si hovoria ľudia, dávno zbaviť nadvlády nad touto planétou.

Lenže sme chamtiví a myšlienka delenia o vládu sa nám prieči ako denné svetlo, alebo ako ľudská radosť.

Nemôžeme dopustiť, aby náš plán o ovládnutí ľudstva ohrozovalo niečo iné. Niekto iný.

Presne to bol dôvod, prečo o pláne vedeli len tí najvernejší. Ale nikto nevedel, že sme si vybrali ju. Nikomu som nepovedal, že tú pravú som už našiel. Že čoskoro už nebudú oni, nebudú ľudia a budeme len my. A nikto už nebude ohrozovať naše postavenie vo svete.

Nikto.

Ale teraz nie je čas na rozmýšľanie o budúcnosti. Teraz musím zachrániť to dievča.

Nikdy sa nedozvie, že to ja som ju zachránil. Ona spozná len milého a pekného chalana, ktorý jej pomôže dostať sa domov, bude sa s ňou stretávať a ona uverí tomu, že ju má rád. Potom ju vláka do temného sídla, odkiaľ niet úniku a oni konečne prevezmú vládu nad svetom.

Pomaly a nenápadne som sa po špinavom chodníku presunul ku dverám skladu, ktoré zároveň slúžia ako vchod do tajného sídla našich nepriateľov, ktoré nie je až také tajné akoby si priali, keďže o ňom vieme.

S bolestnou grimasou na tvári som nechal rozpustiť sa všetky kosti, svaly, šľachy a iné časti môjho tela a opäť som sa premenil na hmlu.

Potichu som vkĺzol do skladu. Plával som zatuchnutým vzduchom, ktorý napĺňal staré, rozpadávajúce sa chodby na pohľad nie až tak veľkého skladiska, až som prišiel pred veľké, mosadzné, dvojkrídlové dvere, ktoré sa do tohoto prostredia vôbec nehodili. Priletel som bližšie ku dverám a započúval som sa do zvukov vo vnútri, pretože hoci dvere boli pevné, neboli zvukotesné.

„... zaujímala mladého Stylesa, musí byť dôležitá!" namietol ženský hlas. „Styles je upír, živí sa ženami, Madeline! Unášať ju bola hlúposť!" povedal mužský. „Je dôležitá! Ver mi!" ženský hlas znel tentoraz dôraznejšie. „Pch! Mne je jedno, ako budeš obhajovať svoje konanie! Pred Ním aj tak neuspeješ! Takže netrep a choď radšej zavolať toho votrelca, čo stojí predo dvermi, dnu!" mužský hlas hovoril s pohŕdaním a hnevom.

Počkať, votrelca, čo stojí predo dvermi?! Doriti! Začal som sa odo dverí vzďaľovať tak rýchlo, ako mi to moja hmlová podoba dovolila.

Keď som bol už asi v polovici nejakej chodby, dvere sa otvorili a vyšla z nich mladá žena. Keď zistila, že predo dvermi nikto nie je, začala sa premieňať     na sivočiernu vlčicu. Keď som to videl, pokúsil som sa letieť preč ešte rýchlejšie a v duchu som ďakoval, že sa nemusím premieňať na vlka, lebo podľa bolestnej grimasy na ženinej tvári to musí ešte horšie ako premena na hmlu.

Ponáhľal som sa chodbami tak rýchlo, ako to neviditeľný mrak dokáže a v mysli sa mu prehrával rozhovor, ktorý počul: „... zaujímala mladého Stylesa..." Odkiaľ vedia, kto ma zaujíma?! Tá žena, Madeline, je veľmi múdra. Až priveľmi. Našťastie jej tu neveria. Zatiaľ. Ale keď Alison zachránim, definitívne budú vedieť, že Alison je dôležitá a bonusom pre nich bude, že zistia, že vieme kde je ich základňa.

Ale to nebolo to jediné, čo mi vírilo neexistujúcou hlavou. Viac ma zaujímalo, kto je On. Ten muž to povedal takým tónom, akoby to bol nejaký šéf. A ja som si ani za svet nemohol spomenúť, kto je vládcom našich nepriateľov. Nabudúce musím dávať väčší pozor na bojových poradách.

Po chvíli blúdenia a utekania pred Madeline-vlčicou som natrafil na miestnosť s dverami, ktoré boli síce iné ako dvere, ktoré som videl naposledy, ale aj tak to bola celkovo druhá miestnosť s dverami, ktorú som videl, odkedy som vkročil do tohoto bludiska.

Keďže nablízku nikto nebol, zmenil som sa späť do normálnej podoby a skúsil som otvoriť dvere. Boli zamknuté. Zabúchal som do nich, čo bola asi najväčšia chyba akú som v živote urobil. Do chodby sa v okamihu nahrnulo päť  postáv, vyzerajúcich ako ľudia. Jeden muž mal na opasku kľúče a ja som akosi vedel, že tam je aj kľúč od dverí, ktoré chcem otvoriť.

Povzdychol som si a pustil som sa do boja. Bol som niekoľkokrát rýchlejší ako vlkolaci, ale nebol som tak dobre ozbrojený. Narozdiel od nich som mal len nôž. Nevadí. Zovrel som nôž v ruke a vrhol som sa na najbližšieho nepriateľa. Ten chudák sa ani nestihol ohnať dýkou a už len neveriacky pozeral žltými očami na môj nôž v jeho hrudi.

Vytiahol som nôž z hrude mŕtveho vlkolaka a rýchlo som sa presunul za ďalšieho. Skončil ako jeho kumpán.

Pomaly som sa zakrádal za chrbát tretieho nepriateľa, ale zabudol som na ďalších dvoch, ktorí usúdili, že ako vlci ma premôžu rýchlejšie a zmenili podobu. Inštinktívne som cítil ako sa ku mne zozadu prikrádajú dva vlky. Aj keď je nechutné piť mužskú krv a ešte nechutnejšie vlkolačiu, neublíži mi to a pochopil som, že mojou jedinou šancou je uhryznúť muža predo mnou a pichnúť nôž do akejkoľvek časti vlka za mnou.

S odporom som sa nadýchol a zaťal som zuby do špinavého a zarasteného krku chlapa predo mnou. Jeho krv bola presne taká hnusná, ako som si ju pamätal. Ale nebol čas rozmýšľať nad chuťou vlkolačej krvi. Zovrel som nôž v dlani a zapichol som ho do oka vlka, ktorý dostal chuť na moju hlavu. Vlk zavyl a ja som mal čas vytiahnuť zuby z krku teraz už mŕtveho nepriateľa. Otočil som sa, vytiahol som nôž z vlčieho oka a poobzeral som sa aká je situácia.

Traja nepriatelia mŕtvi, jeden poloslepý a jeden v podobe vlka. Poloslepý vlk sa stiahol a ja som mal teraz na starosť len jedného, plne funkčného a bojovo naladeného vlka. Ako šmuha som sa presunul zaňho, ale vlk to čakal. Otočil sa a vyceril na mňa žlté zuby. Napriahol  sa ku skoku, ale teraz som to čakal ja, tiež som vyskočil a vo vzduchu som ho bodol do vlčieho srdca. Vlk zavyl a zrútil sa mŕtvy na zem.

Pozrel som sa na mŕtve telo vlka, ktoré sebou poslednýkrát šklblo v posmrtnom kŕči a zrakmi padol na zmrzačeného vlka v kúte. Chladne som sa zasmial, sklonil som sa k chlapovi s kľúčmi a vzal som mu tie, ktoré podľa tvaru mohli pasovať do dverí a začal som skúšať. Trafil som na druhý pokus, otočil som kľúč v zámke a počul som, ako sa dvere otvorili.

Zmenil som sa na hmlu a čakal som kým Alison vyjde. Po chvíli sa osmelila a ja som využil možnosť prenášať myšlienky do mysle človeka nablízku a myslel som na ochranu a pokoj, aby som ju upokojil.

Podarilo sa mi nájsť východ, ale ja som nemohol von. Začalo sa totiž brieždiť a mne prišlo zle. Zmenil som sa späť na človeka, nasadil som si slnečné okuliare a išiel som "náhodou" stretnúť Alison.

Dobehol som ju a šarmom upíra som ju presvedčil, že ju odprevadím domov. Nebola veľmi zhovorčivá, ale dohodli sme sa na zajtrajšej káve. Večer, samozrejme.

Ahojte!
Keďže som si v poslednom čase všimla na tomto príbehu viac votov, rozhodla som sa, že napíšem ďalšiu kapitolu ;) Kapitola má okolo 1200 slov, takže si myslím, že som sa dosť rozpísala :D Najbližšie bude kapitola z pohľadu Alison, aj keď neviem kedy ;) vopred ďakujem za voty a komenty

Sissi