The Styles Family

16. Kapitola

       

Keď som sa postaral o Alisonino bezpečie, utekal som do mojej komnaty, kde sme sa mali stretnúť s Louisom. Vedel som, že odkaz pochopil, ale bál som sa, aby ho nezajali skôr, ako sa stretneme.

Postavil som sa za tmavú záclonu a sledoval som dianie vonku. Auto s vlkolakmi už samozrejme stálo vonku a jeho pasažieri znechutene pozerali na zámok. Bolo to posvätné miesto nášho rodu, lebo tento zámok bol letným sídlom Ernesta a Gladys.

Zrazu som v kroví zbadal nejaký pohyb. Niečo strieborné sa zaligotalo medzi vetvičkami a ja som vedel, že Louis zmenil plán. Rýchlo som zišiel dole a zadnými dverami v kuchyni som vyšiel z domu a potichu som sa zakrádal k našim nepriateľom. Vytiahol som svoju dýku s vyrytými iniciálami H.E.S. a snažil som sa Louisovi poslať znamenie v podobe svetelného prasiatka, ale všimli si ho aj vlkolaci.

Všetci piati sa obrátili, no nikoho nevideli, keďže som sa skryl za tmavomodrý sud, no vedel som, že im to čoskoro dôjde, že tu  niekto musel byť. Našou úlohou s Louisom bolo zabrániť votrelcom, aby našli Alison a tak som využil moment prekvapenia nepriateľov, vyskočil som spoza suda a s výkrikom som sa na nich vrhol. Bol by to samovražedný útok, keby ma Louis tak dobre nepoznal a nevrhol by sa na nich zozadu v tej istej chvíli ako ja.

Aj tak boli v presile a ja som len dúfal, že rýchle reflexy upíra mi pomôžu prežiť v boji proti piatim vycvičeným chlapom, ktorí sa vedia premeniť na vlkov. Samozrejme, nebojoval som proti vlkom prvýkrát a teraz som tu dokonca mal aj Louisa, takže som nevedel, prečo som taký nervózny.

No nebol čas rozmýšľať nad mojou nervozitou. Ohnal som sa dýkou a neveriacky som pozeral na chlapa predo mnou, ktorý mal byť mŕtvy, ale mojej smrtiacej čepeli sa stihol vyhnúť. On sa len uškrnul a zaútočil na mňa dlhým mečom. Ja som sa samozrejme vyhol a zbadal som zbraň v puzdre jeho nohavíc. Nechápal som, na čo so sebou nosil zbraň, keď nás upírov nedokáže zastreliť, ale potom mi to došlo. On má tú zbraň na Alison. Napriahol som ruku na úder, ktorý mal zabiť prvého chlapa, ale to už ma obkolesili dva čierne urastené vlky, plus jeden škaredý chlap s mečom v ruke a ja som pochopil, že takto nevyhrám. Ako šmuha som sa presunul za Louisov chrbát, aby sme bojovali chrbtami k sebe, pričom vlkolaci nás musia obkolesiť. Bolo to pre nás strategicky výhodné, lebo sme videli všetkých našich nepriateľov a nikto na nás nemohol útočiť od chrbta. Okolo nás boli dva vlky a dvaja chlapi, čo znamená, že pôjdeme dvaja na jedného.

Počkať, neboli predtým piati?! „Louis?? Ty si už niekoho zabil??" opýtal som sa svojho najlepšieho kamaráta. „Éé, nie," odpovedal mi zatiaľ čo ho privalil jeden z vlkov. Zapichol som sivému samcovi do chrbta dýku a zakričal som na Louisa: „Choď za Ali! Ja ich zdržím! Musíme ju zachrániť!" Louis sa rýchlo postavil a rozbehol sa k zámku.

Ja som odkopol vlka, ktorého som zabil a vrhol som sa na chlapa, ktorý ma obťažoval aj predtým. S novým náporom energie som mu odsekol hlavu a jeho mŕtve telo spadlo na zem. Hlava sa kotúľala, až zastala pri nohách chlapa, ktorý predtým bojoval s Louisom.  Ten na ňu neveriacky pozrel, premenil sa na vlka a spolu so svojim druhom na mňa obaja skočili. Vedel som, že toto asi neprežijem, no bol som rozhodnutý zdržiavať ich čo najdlhšie. Vlci ma zvalili na zem a vrhali sa mi na hrdlo, hlavu a hruď. Vždy som sa odkotúľal do nejakej strany, no potom som začul ženský výkrik, z ktorého tuhla krv v žilách a na chvíľu som zamrzol, čo využil môj protivník a chcel sa mi zahryznúť do krku. V poslednej chvíli som si krk prekryl rukou a žlté vlčie zuby sa mi zahryzli do nej. Teraz som zreval ja a v agónii sa mi zatmievalo pred očami. No vedel som, že sa nemôžem vzdať. Alison možno ešte nie je mŕtva a možno ešte mám šancu.

Dýkou som sa ohnal po vlkovi, ktorý ma chcel doraziť a odsekol som mu labu. Vlk zavyl a stiahol sa. Mňa ruka tiež príšerne pálila a rinula sa mi z nej krv, ale ešte stále tu bol jeden vlk, ktorý túžil po mojej smrti. Postavil som sa a zatočila sa mi hlava, no tackal som sa k poslednému vlkovi. Ten zavyl a rozbehol sa oproti mne. Z posledných síl som vyskočil, urobil som salto vo vzduchu a dopadol som na chrbte prekvapeného vlka. Zapichol som mu dýku do chrbta a dúfajúc, že ho to zabije, som sa tackal k vlkovi so zranenou labou. Nemohol som riskovať, že sa premení späť na človeka a bude ma prenasledovať, takže som k nemu prišiel úplne blízko a pozerajúc sa na jeho od krvi zlepenú srsť som mu dýku zapichol do srdca. Vlk zreval a ja som sa ponáhľal do domu.

Ruka mi príšerne krvácala, no ja som vedel, že to ešte chvíľu vydržím a ponáhľal som sa do knižnice. Pred dverami som našiel Louisa ležiaceho na zemi s dosť škaredou ranou na nohe a na istý strašidelný moment som si myslel, že je mŕtvy. No keď som sa k nemu sklonil, počul som mu biť srdce, takže som si vydýchol, prekročil som ho a vošiel som dnu. Pohľad, ktorý sa mi naskytol by bol aj vtipný, keby nešlo o Alison a vlkolaka. Alison stála na stolíku v tajnej miestnosti a nejakou hrubou knihou trieskala vlkolaka po hlave. Ten sa snažil útočiť na jej hrdlo, alebo nejakú inú časť jej tela, ale keďže stále upadal do mdlôb, moc sa mu to nedarilo.

Prešiel som za vlkolaka, ale to som asi nemal robiť, lebo Alison bola tak prekvapená, že zabudla preberajúceho sa chlapa tresnúť po hlave a tak sa mu podarilo postaviť sa na nohy. Ruku mal až nebezpečne blízko opasku, na mieste, kde mal puzdro so zbraňou a tak som len skríkol: „Alison! Nepozeraj sa!" a dýkou som ho odzadu prebodol.