The Styles Family

21. Kapitola

Dievčina, vďaka ktorej ešte žijeme a máme sa pomerne dobre sa volala Gloria a v našom meste bola iba na návšteve. Bola veľmi milá a dokonca nástojila na tom, aby sme išli k nej do hotela, keď sme obe odmietli jej ponuku, že nás zavezie do nemocnice. Mala izbu v luxusnom hoteli v centre mesta a bola perfektnou ošetrovateľkou - po pol hodine sme obe mali rany profesionálne obviazané.

„Takže, čo sa vám vlastne stalo?" opýtala sa nás, keď nás usadila na mäkkú pohovku s teplým čajom v rukách. „Ehmm, no," začala Emma a bezradne na mňa pozrela. Nemali sme ani potuchy, kto táto žena vlastne je, prečo bola uprostred noci na opustenej ceste a čo jej môžeme povedať. „My sme boli na výlete v lese, ktorý je tu blízko a trochu sme neodhadli jeho nástrahy. Tuto Emma sa potkla na skale a ako padala, rozbila si koleno. Ja som spadla tiež, ale schytala to ruka," vymýšľala som si a snažila som sa tváriť hodnoverne, no na Glorii bolo vidno, že tomuto príbehu veľmi neverí.

Odpila si z čaju, preložila si nohy a podotkla: „Neviem, aký máte dôvod mi klamať, ale ak mi nepoviete pravdu, nemôžem vám pomôcť. A úprimne, vy dve vyzeráte, že pomoc naozaj potrebujete." Emma sa nervózne zasmiala: „Nie, sme naozaj v pohode. Len sme trochu podcenili Matku Prírodu. Ale čo ty? Prečo si bola uprostred noci na tej lesnej ceste?" „No viete," povedala Gloria a chytila si špičku nosa, „chcela som vedieť, ako vyzerá mesto v noci a či je les naozaj taký strašidelný, ako vravia miestne povesti." Teraz bol rad na nás, aby sme sa zatvárili nedôverčivo, no narozdiel od Glorie, sme si naše pochybnosti nechali pre seba.

***
„Ďakujeme za všetko, Gloria," lúčili sme sa s našou záchrankyňou. „Nie je začo, baby," usmiala sa a na rozlúčku nás objala, „zavolajte mi a pojdeme niekedy na kávu. Rozhodla som sa, že si dovolenku trochu predĺžim." „Určite sa ozveme," prikývla Emma a za sprievodu mávania a pozdravov sme opustili Gloriin apartmán.

„Kam pôjdeme?" otočila som sa na svoju najlepšiu kamošku s trochu bezradným pohľadom. „Navrhujem najprv kávu a potom si pohľadáme nejaký slušný penzión, kde by sme mohli stráviť pár dní," usmiala sa s nádejou v očiach. „Som za kávu, ale neviem, či je penzión ten správny nápad," povedala som, ako sme vchádzali do útulnej kaviarne prežiarenej rannými slnečnými lúčmi, „možno by sme mali odísť z mesta." Emma na mňa pobúrene pozrela: „Tak to v žiadnom prípade! Nebudeme utekať pred nejakými chlapmi!" posledné slovo až vypľula. „Em, lenže tí chlapi nás chcú uniesť a pravdepodobne aj zabiť! V tomto prípade sa útek neberie ako zbabelstvo, ale ako rozumný krok na záchranu života!" vysvetľovala som jej. „Alison, nemôžeme-" začala mi oponovať, no bola prerušená príchodom čašníčky.

„Dobrý deň, čo si dáte?" usmiala sa na nás. „Jedno latte," objednala som si. „A jedno kapučíno," dodala Emma. „Hneď to bude," povedala čašníčka a Emma pokračovala v našom načatom rozhovore: „Nemôžeme donekonečna utekať. Raz sa im budeme musieť postaviť." „Raz určite, ale nie teraz. Obe vieme, že ich nezabijeme, pretože hoci sú to naši nepriatelia, sú to ľudia a zabiť ich? Prepáč, ale na to nemám. Pre mňa je ľudský život rovnako dôležitý, či už ide o priateľa alebo nepriateľa. Oni sú lepšie vyzbrojení, vycvičení a majú väčšiu telesnú silu. Neporazíme ich," vysvetľovala som jej. „Lenže čakať, kým si nás nájdu a zajmú, to tiež nie je riešenie. A ver tomu, že nás budú hľadať. Pretože jedna z nás je Vyvolená - ja myslím, že ty, pretože mňa nikto neunáša ani nesleduje - a to znamená, že si pre niečo dôležitá, takže ťa nemôžu nechať ísť," obhajovala svoj názor Emma.

Vtom mi napadlo skvelé riešenie: „Mali by sme-" „Nech sa páči, vaša káva," prerušila ma čašníčka. „Ďakujem," usmiala som sa, „mali by sme počkať na Harryho a Louisa," pokračovala som, no pri spomienke na Louisa sa mi do mysle začali vkrádať pochybnosti, či je ešte nažive. Harry síce vravel, že ho jeho mama vylieči, ale jeho zranenia bolo dosť vážne. „Máš na Harryho nejaký kontakt?" opýtala sa Emma, ktorá vyzerala, že ju môj nápad celkom zaujal a odpila si z kávy. „No raz mi volal," začala som a prezerala som si históriu volaní, „ale má súkromné číslo, ja mu zavolať neviem." „A ako sa bežne stretávate?" prekvapene na mňa pozrela. „No, on ma zvyčajne proste nájde," pokrčila som ramenami.

„No tak by sme sa mali vrátiť do tvojho domu, tam nás proste nájde najrýchlejšie," navrhla Emma, no ja som pokrútila hlavou: „Nie, keď máš s tou Vyvolenou pravdu, môj dom budú strážiť, lebo je pravdepodobné, že by som sa tam vrátila." „Tak kam pôjdeme?" opýtala sa. „Niekam, kde nás nenájdu. Čo by si povedala na nový účes?" usmiala som sa. „To znie fantasticky," uškrnula sa moja kamoška.

Zaplatili sme a prešli sme cez cestu do veľkého nákupného centra. „Okrem nového účesu to bude chcieť aj nový outfit a makeup," plánovala Emma cestou ku kaderníčke.

***
O dve hodiny boli moje dlhé vlasy skrátené o polovicu, takže mi siahali ledva po lopatky a ich prirodzenú blond farbu nahradila tmavohnedá. Emma sa nebála experimentovať a jej rovné gaštanovohnedé vlasy po pás sa zmenili na špinavý blond popretkávaný ružovými pramienkami. Na boku mala zapletený malý vrkoč a vlasy jej splývali vo vlnách.

Teraz boli na rade outfity. Nevedela som, čo by som vlastne chcela, ale Emma mala nápady za nás obe. „Em," začala som, keď mi doniesla už asi štvrté čierne rifle s dierami, „prečo vlastne neodídeš? Veď teba nechcú zabiť." „Nie je to také jednoduché," uškrnula sa a obzerala si ma v zrkadle, „aj keby som chcela, teraz mi už odísť nedovolia. Viem príliš veľa," prešla na inú tému: „Ale tieto ti celkom sadnú, tieto vezmeme."

Okrem čiernych riflí sme našli ešte úžasné kožené bundy pre nás obe, biele tričko pre mňa, károvanú košeľu pre Emmu, dva páry čiernych conversiek a čiernu áčkovú sukňu pre ňu. Z tých, čo sa boja sme sa pomaly stávali tými, ktorých sa boja. Nové outfity boli len začiatkom.

Ahojte!
Mám tu teraz pre zmenu takú pokojnejšiu kapitolu, lebo mi to prišlo, že veľa vecí sa deje naraz a Ali s Em si zaslúžia aj deň voľna.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila a zanecháte mi nejakú spätnú väzbu v podobe lajku alebo komentu.

Pekný deň,
Sissi