The Styles Family

20. Kapitola

Nevedel som, čo mám robiť. Asi prvýkrát v živote nešli veci podľa môjho plánu. Môj najlepší a zároveň jediný kamarát stojí na hranici smrti a moja sestra práve zradila celý svoj rod, všetko, pre čo sme tak tvrdo pracovali a k čomu nás celý život učili.

V mojom vnútri sa však odohrával nebezpečný boj.
Môj rozum, ktorý som doteraz používal v každej minúte svojho života, pri každom rozhodnutí a v každej činnosti, mi radil, aby som rodičom a rade čo najrýchlejšie oznámil všetko čo viem a tak by sme mohli minimalizovať straty a problémy, ktoré Gemmina zrada priniesla.
Moje srdce, o ktorom som doteraz vedel iba to, že je najdôležitejší orgán v tele, sa ale tiež pripojilo do prúdu mojich myšlienok. Možnosť rozmýšľať emotívne a nie racionálne ma tak zarazila, že som nestihol srdcu zabrániť, aby mi začalo pripomínať všetky pekné spomienky na Gemmu.

*Flashback*

„Gemma!" zakričalo moje trojročné ja na svoju sestru. „Harry! Čo sa stalo?" pribehla a hneď sa ku mne sklonila. Ja, ležiac na schodisku, som len ukázal na ruku a z očí sa mi vydralo pár sĺz. „Bolí ťa ruka?" opýtala sa a opatrne ma chytila. Ja som len prikývol a potichu som vzlykol. „Neplač, zlatko. To je len malá modrina. Raz sa vyspíš a ani nebudeš vedieť, že si sa niekedy udrel, dobre?" usmiala sa na mňa a jemne mi zotrela slzy, ktoré mi stekali po líci.

***
„Gemma," začalo moje sedemročné ja pri pohľade cez okno na hviezdnatú oblohu, „prečo nemôžeme chodiť von?" „Ale Harry," pohladkala ma po hlave, „môžeme predsa chodiť von." „Lenže iba v noci," zamrnčal som, „ja chcem ísť von cez deň. Chcem si nájsť kamarátov!" Gemma sa zvonivo zasmiala: „Harry, veď ty máš kamarátov. Máš mňa, máš Louisa!" Mne sa rozžiarili oči a ústa sa mi roztiahli v širokom úsmeve. Gemma a Louis boli naozaj moji najlepší kamaráti.

***
„Chcem vidieť to, čo v knihách nazývajú Slnko," rozžiarene som vyhlásil, keď som mal desať. „Je mi to ľúto Harry, ale to nepôjde," smutne sa usmiala Gemma. „Prečo nie?" opýtal som sa prekvapene, pretože zvyčajne mi všetko dovolila. „Vieš, Harry," povzdychla si, „tu, vo vnútri, sme všetci v bezpečí a šťastní, ale tam vonku, tam sú zlí ľudia, ktorí nám chcú ublížiť." „A prečo?" zamračil som sa. „Pretože im vadí, že sme šťastní a že sa máme radi. Ale my si to nedáme vziať," povedala Gemma a objala ma.

***
„Prečo?!" opakoval som stále dookola, „prečo práve moja rodina?!" Vtom ma niekto jemne chytil za ruku: „Neboj sa, to bude v poriadku," povedala Gemma, „už prišli tí ľudia, oni ich zachránia."

***
„Ja nechcem byť upír!" skríkol som nahnevane a kopol som do vankúša povaľujúceho sa na zemi. „Chcem byť normálny! Chcem vidieť slnko a chodiť do školy!" „Upokoj sa, Harry," povedala Gemma sediaca v tureckom sede na mojej novej posteli v mojej novej izbe, „teraz to bude len lepšie. Naučíme sa používať našu moc a schopnosti. Konečne budeme niečo robiť!" „Ale čo Louis?" opýtal som sa, „už ho nikdy neuvidím?" „Uvidíš, Louis je predsa tiež upír. To si si myslel, že rodičia by ti dovolili hrať sa s človekom?!" posledné slovo znechutene vyprskla.

*End of flashback*

Moja sestra bola pre mňa všetkým. Bola mojou najlepšou priateľkou, mojou učiteľkou a aj mojím vzorom. Jej zrada na mňa doľahla o to viac, že teraz tu už nebol nikto, kto by mi povedal, že všetko bude fajn, kto by ma utešil. Ešte aj Louis bojoval s nedostatkom krvi a pravdepodobne nebol v stave, aby so mnou mohol riešiť zradu mojej jedinej sestry.

Zmietal som sa niekde medzi spomienkami a realitou, no vedel som, že sa musím rozhodnúť. Mám kryť Gemmu a nechať ju, nech si žije svoj život, alebo oznámiť Rade všetko čo viem a uvaliť tak na Gemmu kliatbu neustáleho prenasledovania a nakoniec aj ukrutnú smrť, ktorú majú upíri pripravenú pre každého zradcu.