The Styles Family

15. Kapitola

„Ách, ten Louis je tak pekný," zamilovane vzdychla Emma, keď sme sa ocitli v mojej izbe.

Uškrnula som sa, ale potom som sa zamračila: „Nevzdychala si ešte ráno nad Zaynom??"

Emma nadvihla obočie v prekvapením výraze, akoby na Zayna už zabudla, ale potom jej svitlo: „Jááj! Ale Zayn je už minulosť, on bol len taká letná láska bez budúcnosti," zasmiala sa.

Mykla som plecami a zrak som presunula na vibrujúci mobil v ruke. „Prosím," ozvala som sa. „Ahoj, tu je Harry, mám pre teba prekvapenie." Nadvihla som obočie, aj keď to nemohol vidieť: „Aké??" „Proste príď von a uvidíš," povedal a zložil. Akoby automaticky čakal, že prídem.

„Kto to bol??" Opýtala sa Emma. „Harry," odpovedala som ešte stále prekvapená z nezvyčajného telefonátu. Emma zapišťala: „TEN Harry?!" „Áno," uškrnula som sa. „A čo chcel??" „Aby som vyšla von. „Tak choď! Keď to bude na dlhšie, tak si trochu popíšem so Zaynom," doplnila, keď videla môj výraz.

Porazenecky som prikývla a vyšla som von. Harry čakal v aute a keď ma uvidel, kývol na mňa, aby som nastúpila. Prekvapene som naňho pozrela, ale sadla som si na sedadlo spolujazdca.

„Tak si predsa len prišla," uškrnul sa, „vedel som, že tvoja zvedavosť bude silnejšia." Prevrátila som očami, no kútikmi úst mi šklbalo. Pobavene som naňho pozrela a akurát som sa ho chcela opýtať na to prekvapenie, keď naštartoval. „Harry?? Prečo štartuješ??" Opýtala som sa s podozrením v hlase. „Pretože to prekvapenie je tak trochu ďalej." „Aha," prikývla som, lebo nič múdrejšie mi nenapadlo.

Sedeli sme v aute potichu už asi päť minút, keď mi to prišlo trápne, ale bála som sa Harryho osloviť, pretože jeho výraz bol čím ďalej, tým napätejší a jeho ruky zvierali volant čím ďalej, tým pevnejšie.

Nakoniec ma premohla zvedavosť a potichu som sa opýtala: „Harry?? Čo sa deje??" Harry na mňa nahnevane pozrel, ale keby na očiach nemal okuliare, stavila by som sa, že sa mu v očiach mihol strach. Roztrasene sa nadýchol a podal mi mobil: „Zavolaj Louisovi a povedz, že mu odkazujem:

Sivá zas prenasleduje nevinnú moc,
tak neváhaj a príď jej na pomoc.
Meče sa skrížia na mieste posvätnom,
Neznič jej nevinnosť v boji divokom."

Pozrela som naňho ako na idiota, ale jeho správanie ma presvedčilo, že vie čo robí. Našla som Louisovo číslo a stlačila volať. Zdvihol to po treťom zvonení: „Harry?? Čo potrebuješ??" „Ahoj, tu je Ali. Harry ti odkazuje, že sivá zas prenasleduje nevinnú moc, tak neváhaj a príď jej na pomoc. Harry, čo bolo ďalej??" Obrátila som sa na Harryho. „Meče sa skrížia na mieste posvätnom, neznič jej nevinnosť v boji divokom," zamrmlal nervózne. „Meče sa skrížia na mieste posvätnom, neznič jej nevinnosť v boji divokom," povedala som do mobilu. Louis sťažka preglgol: „Povedz Harrymu nech bude opatrný, že už idem." S tým vypol hovor a ja som sa obrátila na Harryho: „Že máš byť opatrný, už ide." Harry nervózne prikývol a keď som otvárala ústa, že sa opýtam, čo to malo znamenať, len unavene poznamenal: „Nepýtaj sa. Aj tak ti to nemôžem povedať."

        Zamračila som sa: „Nemôžeš, alebo nechceš??" Harry ku mne otočil hlavu a tvári sa mu mihol úškrn: „Aj keby som mohol, tak ti to nepoviem. Nie je to informácia, ktorú by si potrebovala." Prevrátila som očami. Takýto bol Harry vždy. Záhadný, uštipačný a uzavretý chalan, ktorý mi nikdy nepovedal, čo som chcela vedieť. Miestami som mala pocit, akoby predo mnou niečo tajil, ale vždy som ho zahnala. Aj tak som na neho bola nahnevaná, lebo nech mal akýkoľvek problém, nebolo od neho pekné, že mi to nechcel vysvetliť, najmä keď nás prenasledovalo to auto.

Pozrela som do spätného zrkadla a pochopila som, prečo bol Harry vystrašený. Hoci sme boli na poľnej ceste, dosť ďaleko od civilizácie, išlo za nami nejaké auto. Teda, povedala by som, že skôr sledovalo. Vždy si udržiavalo rovnaký odstup, či išiel Harry 130 km/h, alebo 40 km/h.

„Ešte chvíľu, ešte chvíľu," mrmlal si Harry popod nos, keď auto zrazu zrýchlilo a snažilo sa nás vytlačiť z cesty. Ja som sa oprela o sedadlo a snažila som sa nedať najavo, ako sa bojím. Nenápadne som sledovala auto v spätnom zrkadle a rozmýšľala som, prečo by niekto sledoval Harryho. Možno bol tajomný a nevrlý, ale podľa mňa nebol nebezpečný.

Auto do nás začalo mierne narážať. „Drž sa," zašepkal Harry smerom ku mne a hlas sa mu triasol od strachu a možno aj od vzrušenia. Šliapol na plyn a jeho terénny Range Rover vyštartoval dopredu. Prenasledovateľské auto sme teda aspoň na chvíľu nechali ďaleko za sebou. Vošli sme do lesa a Harry rovnakou rýchlosťou pokračoval aj po neudržiavanej lesnej cestičke. Zrazu prudko odbočil doprava o chvíľu sme sa ocitli na lúke, uprostred ktorej stál polozrúcaný dom. No, povedala by som skôr vila, lebo aj keď časť strechy chýbala, farba bola zlúpaná, balkóny sa prepadli a v stene sa škľabila obrovská diera, bol dom obrovský. Mal asi tri poschodia, štyri balkóny, veľa okien, z ktorých sklá vypadli už dávno, ale aj napriek tomu bolo vidieť zložité ornamenty na vonkajších rámoch a masívne drevené dvere, ktoré už síce boli trochu nahnité, ale aj tak bolo vidieť, že to boli kvalitné dvere s mosadzným klopadlom, taktiež bohato vyrezávané. Myslím, že to bol skôr malý vidiecky zámok, aké si stavali bohaté kniežatá.

Ale neboli sme tu aby sme obdivovali starý dom, ako mi dal Harry najavo rýchlym výstupom z auta. Nevedela som, či mám vystúpiť aj ja, ale Harry na mňa netrpezlivo kývol, takže som vystúpila tiež. „Poď!" skríkol na mňa šeptom, „Rýchlo do domu! Tam sa stretneme s Louisom!" Chytil ma za ruku a napol ťahal, napol ma viedol k terasovým dverám zámku. Vošli sme dnu a na moje prekvapenie, zámok zvnútra vyzeral úplne zachoval. V staroružovom salóniku, v ktorom sme sa ocitli, boli zamatové sedačky, kozub, malý stolík a poličky so šálkami rôznych druhov a veľkostí. Na jednej stene salóna bola nejaká olejomaľba dám, popíjajúcich čaj, čo ma len utvrdilo v domnienke, že toto je čajový salónik.

Harry ma však ťahal ďalej, na drevom vykladanú širokú chodbu, po ktorej prešiel, akoby ju dokonale poznal. Vyšli sme po schodoch do obytných izieb a Harry so samozrejmosťou prešiel do polovice chodby vystlanej mäkkým kobercom, kde otvoril dvere do obrovskej knižnice. Police plné kníh stúpali až k vysokému stopu a ja som sa čudovala, ako sa dá dostať k tým najvrchnejším, no potom som zbadala pohyblivé schody a pochopila som. Knihy boli viazané v tmavej koži, s pozlátenými nápismi na chrbtoch. Očarene som rukou prešla po mäkkej koži a kútikom oka som zahliadla Harryho, ako robí to isté. Akurát, že Harry popri tom telefonoval a po chrbtoch kníh neprechádzal preto, aby si skúsil materiál, ale aby našiel správnu knihu. Po chvíli nahnevane zložil telefón a vytiahol knihu, na ktorej mal ruku. No kniha mu nevypadla do ruky, ako sa očakávalo, ale vrátila sa na miesto. Regál, v ktorom bola kniha zasunutá sa posunul dopredu a ja som s úžasom sledovala, ako práve otvoril tajnú miestnosť. „Choď dnu!" sykol na mňa a ja som naňho prekvapene pozrela.

„To mám ísť za knižnicu, aby si ma tam zavrel??" opýtala som sa vydesene. „Nechcem ťa tam zavrieť," povzdychol si otrávene, „ale tí ľudia, čo za nami išli, sú schopní všetkého. Ty by si proti nim nemala šancu. Preto sa tu skryješ a až sa to skončí, s Louisom pre teba prídeme," vysvetlil mi a tlačil ma do tajnej miestnosti za knižnicou. Vošla som dnu a už som len počula, ako sa za mnou zatvárala knižná stena. Za knižnicou bola malá izbietka s hojdacím kreslom, malou lampičkou na drevenom stolíku a malý koberček. Na stolíku bola aj nejaká kniha a keďže som sa nudila, začala som si čítať.

Ahojte!
Po dlhom, dlhom čase som opäť späť s novou kapitolou :D začali sa prázdniny a s nimi sa stratil aj môj voľný čas :D som veľmi rada, že vás príbeh tak baví a dúfam, že ste na mňa ešte nezabudli ;) kapitola je z pohľadu Ali a trochu sa to rozbieha, takže uvidíme, ako to bude ďalej :D

Bude to dvojitá dávka :D keďže som teraz strávila týždeň u babky a dosť som sa nudila :D
ak sa vám časti páčia, tak dajte vote, veľmi ma to teší a ak sa vám niečo nepáči, alebo by ste niečo chceli mať zmenené, tak komentujte :D

pekný deň ;)
Sissi