The Styles Family

18. Kapitola

Ahojte!
Prečítajte si prosím poznámku autora na konci a napíšte mi do komentára svoj názor ;)
Príjemné čítanie!

Áno, musím priznať, že ma Alisonine slzy dosť prekvapili. Na toto som nebol zvyknutý, ale vedel som, že je to krok vpred.
Dôveruje mi.
Dôveruje mi a to je pre náš plán dôležité. Je dôležité, aby mi verila a zamilovala sa do mňa. Jedine tak to môže vyjsť. Tak to žiadalo starodávne zaklínadlo a tak sa to aj stane. Uverí mi, zamiluje sa do mňa, vezmem ju na hrad a zabijeme ju.

Nemotorne som ju hladkal po chrbte a snažil som sa ju upokojiť, aby sme mohli pomôcť Louisovi. Ale obával som sa, že jemu už pomôže len jedno. Ľudská krv. A práve to mu teraz dať nemôžem. Nie pred Alison.

Povzdychol som si a jemne som ju od seba odsunul: „Musím sa pozrieť na Louisa. Pomôžeš mi??" Ona na mňa pozrela uplakanými očami a takmer nebadane prikývla. Chytila ma za ruku a vybrala sa smerom ku dverám. Neprestávala ma udivovať. Len pred niekoľkými dňami, keď som sa jej chcel dotknúť, mi vylepila a teraz dobrovoľne vyhľadáva môj dotyk. Tento výlet a prežité dobrodružstvo na nej zjavne zanechali ešte lepšie známky než v aké som mohol dúfať.

Sklonil som sa nad Louisa a videl som, že jediné riešenie je krv. „Musím ho dostať domov. Naši mu pomôžu," povedal som ešte vždy šokovanej blondínke, na čo na mňa zmätene pozrela: „Neodnesieme ho do nemocnice??" „Nie, tam mu nepomôžu. Doma máme špeciálne lieky." Videl som, že mi neverí, ale nehádala sa.

Prehodil som si Louisa cez plece a Alison ešte raz pozrela do knižnice. Zrak jej padol na mŕtveho vlkolaka a sama pre seba si zamrmlala: „Chudák. Tak sa snažil a aj tak si ho nevezme." Myslela si, že ju nepočujem, ale ja som na ňu prekvapene pozrel: „Kto si mal vziať koho??" Udivene zažmurkala, akoby si až teraz všimla moju prítomnosť a odpovedala: „Poďme už! Poviem ti v aute."

Najrýchlejšie ako som s Louisom na pleci dokázal som zišiel dole schodami a s Alisoninou pomocou som svojho kamaráta naložil do auta.

Naštartoval som a obrátil som sa na Ali: „Takže čo si hovorila o tom mužovi?? Kto si ho mal vziať??" Zhlboka sa nadýchla a začala: „Chvíľu po tom, čo si odišiel, prišiel nejaký Gerald, alebo Gerard a začal hovoriť niečo o tom, že akási žena mu povedala, že ma určite skryješ do knižnice a že má hľadať jednu knihu, ktorá je iná ako ostatné. A potom sa rozprával sám so sebou, že si ho čudne zakašľal konečne vezme. A potom ma našiel."

Nahnevane som buchol rukou do volantu. Vedel som to! Vedel som, že máme medzi sebou zradcu. Teraz to vyzerá skôr na zradkyňu. Keby som vedel meno, môže už byť popravená. „Nevieš náhodou niečo o Garryho tajomnej nastávajúcej??" Opýtal som sa, pričom som sa stále pozeral na cestu. „Nie, veď som vravela, že akoby chcel povedať jej meno, myslím, že niečo na G, ale potom to zamaskoval kašľom," odmlčala sa a potom na mňa roztrasene pozrela a o dosť tichšie sa opýtala: „Harry, prečo po mne idú?? Kto po mne ide??"

Ale jej poslednú otázku som už nevnímal. Práve mi došlo čo to znamená. Dievča od nás, čo pozná ten dom aj mňa. Má meno na G. Je to tak. Mal som to vedieť. Už dávno som mal vedieť, že je to ona. Za očami som cítil divnú bolesť a po tvári mi stiekla slza.
Počkať, ja plačem?! Ja Harold Edward z rodu Stylesovcov plačem?!

Rýchlo som zažmurkal a snažil som sa zahnať myšlienky na tú zradkyňu do úzadia, ale jediné, čo mi behalo po rozume, bolo to, ako je možné, že moja jediná sestra, ktorá mi vždy bola najbližšia, sa chcela vydať za vlkolaka.

Zabudol som na Louisa, na plán a aj na Alison. Tuho som zvieral volant v rukách a v duchu som zúril. Prečo mám ja takú smolu?!

„Harry," potichu ma oslovila dievčina sediaca vedľa mňa, „si v poriadku?? Vieš niečo o tej žene?? Prečo ide po mne?? A prečo ma chrániš??"