The Styles Family

19. Kapitola

„Bojím sa,"

To boli slová, ktorými som ukončila rozprávanie o neskutočných udalostiach z posledných hodín svojej najlepšej kamarátke, ktorá ku mne dobehla asi päť minút po mojom príchode domov.

„To je normálne, že sa bojíš," upokojovala ma Emma, hoci som videla obavy v jej očiach a chvenie jej rúk, „každý by sa na bál, keby bol na tvojom mieste." „Čo budem robiť? Naposledy ma zachránil Harry, ale čo keď najbližšie nebude na blízku? Viem síce vypočítať obsah kruhu a vymenovať vybrané slová, ale brániť sa pred zabijakmi, to ma v škole zatiaľ neučili," frustrovane som si zahrabla do vlasov a Emma ma smutne pohladkala po chrbte.

„Kde je vlastne tvoja mama?" opýtala sa po chvíli. „Išla na pár dní k tete Rose. Aspoň bude v bezpečí," odpovedala som.

Vtom mi niečo napadlo a vystrašene som na ňu pozrela: „Čo keď teraz pôjdu aj po tebe? Keď ma sledujú, určite vedia, že všetko vieš! Mala by si odísť a ukryť sa tak, aby ťa nenašli!“ „Si normálna? Aj tak by som nemala šancu, pretože by ma sledovali. Nie, nikam nejdem! Spolu máme väčšiu šancu ako oddelene," chytila ma za ruku a pevne mi ju stisla a s jej stiskom sa mi vrátila trocha bývalej rozhodnosti. „Dobre, mali by sme vymyslieť nejaký obranný plán," navrhla som a Emma s úškrnom prikývla: „To je Alison, ktorú poznám! Nikdy sa nevzdáme bez boja!"

Samozrejme, že o ozajstnom boji nemohlo byť ani reči, veď proti zabijakom nemáme nijakú šancu. Našou jedinou nádejou bola lesť. „Najprv by sme mali zablokovať dvere a okná," navrhla som, no Emma namietla: „Vieš, nikdy som nepochopila, prečo je dobré sa takto zabarikádovať. Veď v deväťdesiatich prípadoch zo sto, potom musí obeť rýchlo ujsť a odstraňovanie prekážok jej len zaberie drahocenný čas." „To je síce pravda, ale keď si necháme nejaký únikový východ, môžu ho nájsť nepriatelia a využiť ho," argumentovala som ja. „Áno," uškrnula sa Emma, „ale nájdu ho jedine v prípade, že bude zle zamaskovaný." „Vysvetli," poprosila som ju a ona mi ukázala, že tieto okná sa naeozdiel od väčšiny otvárajú smerom von, takže chlapi, ktorí budú do okien tlačiť alebo búchať, okno otvoria len ťažko, zatiaľčo my ho zvnútra otvoríme za pár sekúnd.

„Vieš Em, čo keď sme len paranoidné a dnes v noci na nás nikto nezaútočí?" vyslovila som svoju poslednú nádej, no Emma, ktorá stála pri okne, mi ju hneď zmarila: „Nechcem ťa strašiť Ali, ale priprav sa, lebo nejakí chlapi už asi pár minút pozerajú na tento dom."

„Čo budeme robiť?" pozrela som prestrašene na svoju najlepšiu kamarátku. „Neboj sa," odvetila, „mám plán: Zamkneme dvere a zaistíme všetky okna na prízemí okrem jedného v obývačke. Budeme to musieť urobiť potme, pretože oni si musia myslieť, že sme na poschodí v tvojej izbe, kde necháme zasvietené. Potom sa skryjeme za závesy v obývačke a kým oni budú prehľadávať poschodie, ujdeme cez okno."

Ako povedala, tak sme aj urobili, pretože nič lepšie nám nenapadlo a netušili sme, kedy sa tí chlapi rozhodnú zaútočiť.

„Dobre," zašepkala Emma stojaca už vyše pol hodiny v hustej tme za rovnakým závesom kávovej farby ako ja, „mám taký pocit, že sa približujú." Vyzrela som von oknom a naozaj. Hoci boli muži celí v čiernom, vďaka pouličnému osvetleniu som videla, ako sa nenápadne približujú k nášmu plotu. Jeden, akiste ich vodca, pomaly otvoril na bielo natretú bráničku a kývnutím ruky naznačil ostatným, aby ho nasledovali. Vtom mi niečo napadlo a potichu som odbehla do kuchyne.

„Nie je to veľa, ale možno nám to trochu pomôže," povedala som a podala som Emme jeden z dvoch nožov, ktoré som držala v rukách. „Ako s tým mám narábať? Veď nie sme v kuchyni," opýtala sa vystrašene. „Keď na teba zaútočia, proste bodni. Hlavne veľmi nepremýšľaj, dôveruj inštinktom," poradila som jej, no sama som bola rozhodnutá použiť nôž iba v krajnom prípade. „Ale čo keď jednu z nás zabijú? Alebo vážne zrania?" jej odvaha sa rúcala ako domček z karát. „Proste uteč," odpovedala som. „Nie, to by som nemo-" chcela namietať, ale zastavila som ju prudkým „psst", pretože vodca už bol asi len dva kroky od dverí.