Prim to nikdy nemala ľahké, našťastie jej priateľ Josh bol stále pri nej a pomáhal jej.
Čo sa ale stane keď o neho príde?
Kto ju podrží?
Prestane ju vôbec nieked prenasledovať jeho duch?
Zničená, roztrhaná na tísíce kúsočkov sa vlečiem domov. Budem čakať alebo túto pohromu ukončím hneď? Rozhodla som sa že ešte jeden deň tu pretrpím a zatiaľ vymyslím ako môj odchod uskutočním. "Som doma... " zakričala som keď som vošla do bytu. Vedela som že tam nikto nieje, nikto ma nečaká ale aj tak. "Josh tešíš sa? Zajtra sa už budeme môcť byť spolu... tak ako sme to vždy chceli.. len ty a ja..." sadla som na posteľ a s úsmevom som čakala na jeho reakciu. Neprišiel. Zobrala som prášky na spanie a ľahla som si. Zajtra presne 11:11 svet príde o pohromu ktorá len ubližovala, zraňovala, zabíjala... Nikto ju nenájde pretože bude pochovaná dvesto metrovou roklinou. Vždy som chcela lietať... aspoň raz to skúsim a navyše... to miesto poznáme iba ja a Josh. Bolo to naše tajné miesto takže o to lepšie. Ráno bola moja myseľ čistá a posledné čo bolo treba urobiť; rozlúčiť sa. Rozhodne som sa nechcela lúčiť osobne lebo by mi ešte niekto prekazil moje plány. Alebo predsa len... pôjdem za Jayom, on mi už nezabráni... nemôže, už nie. Kôli mne. Zobrala som papier a pero a pustila sa do práce.
-List Jayovi-
Drahý Jay, Som si vedomá že za všetko zlé som vinná ja. Niekedy ľutujem že som ti vtedy skrížila cestu. Ak o tom nevieš, utekala som z psychiatrie. Liečila som sa tam z choroby zvanej smútok. Bola som zničená z toho že mi pri autonehode zomrel priateľ. A ty si mi pri úteku pomohol. Neskôr si ma vzal ku sebe a to bola chyba pretože sa stala desná vec; začal si ma mať rád. No vybral si si vadnú, tú ktorú mali už po jej narodení buď zabiť alebo zavrieť niekde pod zem aby nikdy neuzrela svetlo sveta a nemohla nikomu ublížiť. Tebe som už ublížila viac než dosť takže sa ospravedlňujem. Posledné čo ti chcem povedať je zbohom... idem urobiť to čo mali so mnou urobiť už na začiatku. Prosím zabudni na mňa... Prim xx
Zložila som list a na vrch som ešte dopísala keď budeš toto čítať tak tu už pravdepodobne nebudem... keď dočítaš, pochopíš vložila som ho do vrecka a vybrala sa ho odovzdať. Keď som došla do nemocnice Jay spal. List som položila na stôl vedľa postele a naposledy som pobozkala Jaya. Ten sa prebral no bolo neskoro... so slzamy v očiach som išla a neotočila som sa ani na jeho zúfalé výkriky. Išla som vústrety svojmu koncu.
Stojím nad priepasťou, vietor mi prefukuje vlasy a kvapôčky odletujúce od vodopádu sa mi vpíjajú do oblečenia. Pozriem na mobil. Je 10:05. Je na čase ozvať sa Mathowi.
-SMS Mathewovi-
Ahoj Math, Vždy si tu bol pre mňa a bol si to najlepšie čo ma kedy mohlo stretnúť. Toľkokrát si mi pomohol a ja som ti to nikdy neoplatila... nevedela som ako. Prepáč ale na tieto veci ja niesom stavaná. Zato ty áno. Ja som robila problémy a ty si ich riešil. Ale je načase povedať problémom zbohom. Mohol by si si aj nájsť nejakú frajerku pretože pri mne sa nedalo keď som ti stále visela na krku. Neboj sa.. tie časy sú už preč... dnes, 11:11 sa pohroma menom Prim May skončí. Nebuď smutný, vždy som chcela lietať a ty začni konečne plnohodnotne žiť...bezo mňa :) Mám ťa rada. With love Prim xx
Odoslané
Pozrela som sa na hodinky ... 11:08. Výhľad na krajinu podomnou mi vyrážal dych. "Chýbal som ti? " usmial sa Josh. "Ani nevieš ako. " chytil ma za ruku. "Takže už navždy spolu? " "Navždy. " Skontrolovala som čas... 11:11 "Poď... " usmial sa a nastavil mi ruku. "Angels can fly... " šepla som a oddala sa vzduchoprázdnu.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Minútka ticha za Prim... Ak tomu nemôžete uveriť tak keep reading...
Pocit voľna, slobody a toho že už nikomu nebudem na príťaž ma nadnášal... a zrazu... Drsná ruka ma chytila za zápästie a následne som sa ocitla v mocnom objatí. Zmätene som sa obzrela. "Nenechal som ťa zomrieť prvý krát a nehodlám ťa stratiť ani teraz. " so slzami ma obímal. Vzal mi tvár do dlaní a uprene sa mi zadíval do očí. "Prisahaj, prisahaj tu a teraz že už nikdy, nikdy ťa nenapadne vziať si život! Lebo inak ukradnem nejaké púta a pripútam ti ruku k mojej... rozumela si!? " Nechápavo som naňho pozerala. Nakoniec som sklopila zrak a pomaly vyslovila "Prisahám. " Keď sme odchádzali venovala som posledný pohľad tomu miestu... miestu plnému spomienok, zážitkov a Josha. Vedela som že sa tu už nikdy nevrátim... nedovolí mi to. "Zbohom Josh. " šepla som a posledný krát som zrakom preletela celú čistinku. Josh stál na kraji a potom už len urobil krok vzad a padal, padal a padal... preč z mojích spomienok, preč z mojej hlavy. "Tak poď. "láskavo ma k sebe pritiahol. Stále som bola v šoku, zo všetkého; straty Josha, prekazenej samovraždy, nečakanej záchrany, z Mathewa. Zosypala som sa na zem a tak ma musel Math niesť na rukách.
Odviezol ma domov kde mi pomohol pobaliť si veci. "Začínaš odznovu, už žiadne depresie, psychiatrie, ľudia ktorí nás navždy opustili... už nič také... dobre? " uprene mi pozrel do očí a zavrel posledný kufor. Prešla som celým bytom; veľa tu toho neostalo iba pár úbohých skríň, možno ešte niečo v nich, políc, kus spomienok a môjho srdca. Prišla som k stene vedľa ktorej bola naša posteľ a kľúčom od vchodových dverí som do nej vyryla : maybe we feel empty because we leave pieces of ourselves in everything we used to love Potom som kľúč dala do nočného stolíka. Mathew ma už čakal pred dverami aj so vsetkými kuframi. Zavrela som za sebou dvere a keďže kľúč bol v mojom nočnom stolíku zavrela som ich navždy. Nasadli sme do auta a odišli sme. Rozhodli sme sa odísť z mesta. Odísť preč.
