Always with me

22. časť

Zobúdzam sa s Mathevovými perami na krku.
Čo sa vlastne včera stalo? prebehlo mi hlavou.
Vstala som z postele a lenivo sa odšuchtala do kúpeľne.
Otočila som kohútikom a vlažná voda začala stekať po mojej pokožke. Vydýchla som a začala som spomínať; na včerajšok, odchod, školu, cintorín, byt ktorý somnou Josh zdieľal, Jaya, útek, Prim, psychiatriu, nemocnicu...
Slzy sa zmiešali s vodou... ďalej som pokračovať nechcela.
Ale moji vnútorný démoni to vyťahovali stále a trápili ma, zaryla som nechty do jemnej kože na predlaktí...
Miešali sa slzy, voda a krv.
Oprela som si hlavu o stenu a opláchla si ranky ktoré štípali.
Vyšla som z kúpelne zakrútená v uteráku, Math už v izbe nebol, tak som si na posteľ vybrala oblečenie a oblieka sa.
Zbehla som za Mathom dole kde už bolo cítiť vôňu toastov.
Dojedala som posledné kúsky keď mi zazvonil telefón. Zdvihla som ho no po prvých štyroch vetách od volajúceho mi vypadol z ruky a takmer som sa zadusila.
S plačom som pozrela na Mathewa.
"Prosím odnes ma do nemocnice. " prosebne som naňho pozrela cez slzy.
"Deje sa niečo? " ustarostene na mňa pozrel.
"J-j-j- Jay mal autonehodu... " hlas sa mi zlomil.
Bez slov vstal obliekol sa, na mňa natiahol jeho mikinu, zobral kľúče od auta a vyrazili sme.

-Nemocnica-

Sestrička ma odprevadila pred dvere za ktorými mal ležať Jay. Moja morálna podpora, Mathew, ma ostal čakať v aute.
Opatrne som vošla dnu a pomaly som došla k posteli v ktorej ležal Jay pripojený hadičkami na kadečo čo mu malo pomáhať.
Namáhavo otvoril oči a pozrel na mňa.
"Prim, prišla si. " povedal a ja som sa pokúsila o úsmev.
"Poď, sadni si, " potľapkal po posteli vedľa seba "niečo ti porozprávam. "
"Príbeh to nebude šťastný ale budiš.
V piatok som s tebou plánoval ísť do kina pretože ja... Prim ja ťa mám vážne kurva rád ale ty si nebola doma.  Ktosi mi povedal že si išla z Mathom na chatu a mne došlo že ja už som prehral. Nasratý na neho, na teba aj na seba som dostal úžasný nápad; utopiť všetky pocity v alkohole. Áno, blbý nápad...
Keď už som čo- to popil dostal som ešte lepší nápad; načo platiť taxík keď som tu autom.
Zo začiatku to bolo celkom ok až kým sa mi to nevymklo z pod kontoly a ja som neskončil v prívese akéhosi kamiónu. Vodič bol v poriadku ale ja nie... Pozri..." povedal a potiahol perinu.
Zhrozene som pozerala na to čo mu ostalo po jeho ľavej nohe a nakoniec som jemne prstom prešla po kýpti.
Sykol od polesti.
"Prepáč... to všetko kôli mne. " smutne som naňho pozrela.
"Kurva jasné že kôli tebe, kôli tebe už nikdy nebudem môcť chodiť pretože mám ešte k tomu aj rozdrbanú chrbticu.... a stálo to za to? Nie!
Povedz mi len jedno.. iba o jednu vec ťa prosím Prim a buď úprimná...
Ľúbiš ma? " pozrel na mňa.
Sklopila som zrak pretože ma bolelo vidieť nádej v jeho očiach.
"Tak hovor sakra.. áno alebo nie?! " zvrieskol na mňa.
"Nie... prepáč. " odvrátila som sa od neho.
"Takže to všetko bolo nanič... " hovoril si pre seba. Už mi nevenoval ani pohľad.
S uslzenými očami som vybehla von; chcela som preč.
Nešla som k Mathowi do auta, išla som domov.
Cestou som rozmýšľala.
Prečo práve ja musím tak trápiť ľudí, prečo im musím tak ubližovať... všetkým len nosím smolu.. prečo vôbec musím byť.
Dospela som k jednej myšlienke- táto pohroma musí skončiť, nadobro.

Hi guys, po dlhej dobe mojej lenivosti som sa k niečomu dopracovala. Poslednú dobu som si na príbeh nevedela nájsť nejako čas. Koniec je už takmer tu... posledné 2 alebo 3 časti (uvidíme, podľa toho jak sa podarí), budú asi kratšie. Ešte jeden oznam... po skončení tohto príbehu mám už pripravenú jednu short story a plánujem sa celkovo asi zamerať na short stories (podla toho ako sa vam bude páčiť tá nová)
That's all loves. Hope u like it *-*