FBI │Larry│

3. kapitola

Hnedovlasého detektíva prebralo len lusknutie prstami dievčaťa oproti neho. Prekvapenie na ňom bolo dosť zreteľne vidieť a jeho pohľad bol zameraný na prepletené prsty dvoch dievčat. „Ona... Ona nemohla byť lesba," vyhabkal zo seba Louis s nakrčeným čelom.

„Mohla. A aj bola. Správna lesba pozná lesbu," povedala nižšia modelka a premerala si Louisa pohľadom. Prečo povedal, že nemohla byť lesba? Možno je to homofób, pomyslela si. No mýlila sa... Nevedela, že aj on niekedy býval jedným z tých, čo kopú za ten druhý tím.

Louis svoj prekvapený výraz však schoval a postupoval v práci. Nemohol do práce ťahať súkromný život. „Viete kde bývala?" bola jeho ďalšia otázka. „Netuším," zvolali obe dievčatá naraz, načo sa zachichotali a potom sa na seba vrhli zamilovaný pohľad. „Ďakujem. Dovidenia," poškrabal sa Louis na zátylku a aj s blonďáčikom za jeho chrtom odišiel.

Nemali dôkazy, stopy a ani zmienku o jej byte. Tento prípad sa nevyvíjal podľa ich predstáv. Museli sa naprázdno vrátiť do centrály. Cestou panovalo ticho, ktoré prerušovali len pesničky z rádia. Nebolo to také príjemné ticho, kedy si prečistíte hlavu. Bolo v ňom cítiť napätie a vo vzduchu viseli otázky.

Na mieste spolujazdca sedel blonďavý chlapec s pohľadom zabodnutým von z okna. Chcel sa spýtať toľko vecí, a predsa sa nespýtal ani jednu. A za volantom zase sedel nízky brunet, ktorému v tejto chvíli skoro nič nedávalo zmysel. Ako to, že Miranda nebola na chlapcov? Veď bola jeho priateľka. Louis rozmýšľal až sa mu skoro z hlavy parilo.

Keď sa tam konečne dostali zahanbení prišli k vedúcej a oznámili jej, že nič nenašli. Ako by aj mohli? Veď vďaka tomu, že sa Louis dozvedel veľmi závažnú informáciu, ktorá ani nesúvisela s prípadom, nikde nehľadali. Nenašli žiadnu podozrivú osobu, zbraň, alebo aspoň miesto činu. Nič.

Vedúca si povzdychla, prešla si po spánkoch a rýchlo sa nadýchla aby mohla niečo povedať. Bola však prerušená patologičkou Perrie: „Niečo som našla!" Dobehla k nim s papiermi v rukách a jediným pohľadom na tím zistila, že kolegovia nič nenašli. Hodila na stôl niekoľko snímok mŕtveho tela a rozmiestnila ich po ploche, aby bolo na každú podrobne vidieť. Mala na tvári šťastný výraz. Bola úplne nadšená z toho, že na niečo prišla.

Ostatní však nechápali, čo na tých pár fotkách vidí a tak na ňu hodili nechápavé pohľady. Dievča s fialovými vlasmi sa s prekrútením hlbokých očí pustila do vysvetľovania: „Pozrite sa sem." Ukázala na snímky podbruška a keď ani potom v ich očiach nevidela iskričku pochopenia, začala: „Mala bulímiu. Ale to u modeliek nie je zvláštne. Zvláštne však na tom bolo, že sa s tým snažila skončiť. Tu je adresa obvodného doktora Parkera, ktorého navštevovala. Skúste niečo zistiť u neho."

A tak sa Louis a Niall znova vybrali do terénu. Táto cesta však bola zaujímavejšia ako tie predtým. Začal s tým Louis: „A ako je to s dievčatami u teba Niall?" Menovaný sa ošil na sedadle a jeho líčka nabrali červenú farbu, pretože sa o tomto nikdy nerozprávali. Boli len kolegovia a pre mladšieho bol nezvyk rozprávať sa s ním o takejto téme.

„Asi nijako," nakrčil nos a vyslúžil si pohľad od kolegu. „Ako to myslíš?" spýtal sa Louis. Niall s ním spojil pohľad, pokrčil plecami a odpovedal: „No normálne... Ani ma to nejako netrápi." Louisovi niečo napadlo, no hneď tú myšlienku zahnal.

„Prečo?" pokračoval s otázkami Louis. Niall sa poškrabal na zátylku, pretože nevedel, či sa mu môže zdôveriť. Bál sa jeho reakcie, no uvedomil si, že spolu aj tak budú ešte nejakú tu chvíľu pracovať. A tak z neho rýchlo vyletelo: „Som gay."

Louisova hlava sa strhla nabok a uvidel ustrašený Niallov pohľad. „Fakt? Ty?" vyzvedal Louis. Síce ho prekvapila kolegova orientácia, zachoval si na tvári výraz s miernym úsmevom. Blonďáčik len pomaly prikývol. „Tak teda ako s chlapcami?" pokračoval Louis. On to bral úplne normálne. Veď to nie je choroba.

Niall čakal úplne iné slová a tak sa na neho pozrel s prekvapeným výrazom. Starší sa však pozeral na cestu, ktorá sa objavovala za čelným sklom a tak Niallovi neopätoval pohľad. „Tiež nijako. Ťažko hľadať niekoho komu sa páči rovnaké pohlavie," povzdychol si a pootočil hlavu k oknu. Louis pozdvihol jedno obočie a stále pozoroval asfalt.

„Náhodou to nie je až také ťažké..." rozmýšľal nahlas detektív a zaslúžil si tak ďalší prekvapený pohľad od svojho spolujazdca. „Nepoznám ani jedného," nafúkol Niall líca. Louis sa zasmial nad jeho reakciou a poznamenal: „Ja ich poznám dosť veľa."

Zvyšok cesty mu Louis dával rady ako zbaliť chlapca, samozrejme, ironické a Niall sa už dlho tak od srdca nenasmial. Dokonca si aj adresy vymenili. Dalo sa povedať, že medzi nimi vzniká poriadne silné priateľstvo.

Za krátky čas už obaja čakali v prázdnej čakárni a čakali na sestričku, ktorá ich má zavolať dovnútra. Po chvíli sa tam aj objavila, no jej rovnošata mala o niečo predĺžený výstrih. Niall zdvihol obočie a pohľadom sa mu oblúkom vyhol. Namiesto toho, pohľad zapichol do Louisa, ktorý kultivovane sedel na nemocničnej stoličke.

Sestrička sa naklonila a prišla im povedať, že môžu ísť dovnútra. Louis sa však tiež nepozrel tam, kam by sa pozrel každý chlap, ale pozrel sa jej do očí a s úsmevom poďakoval. Niall to všetko sledoval a prišlo mu to zvláštne. Je možné, že by bol Louis rovnaký? Nie... To je blbosť, rozmýšľal blonďáčik. Zamyslený Niall a jeho starší kolega sa vybrali do ambulancie, kde už čakal vysmiaty doktor Parker.

„Dobrý deň! Prišli sme kvôli Mirande Kerr," začal Louis. Odhrnul si čierne sako, aby mu bolo poriadne odznak a keď ho doktor uvidel, hneď jeho tvár zvážnela. „Čo je s ňou?" strachoval sa. „Je mŕtva," povedal Louis so smútkom v hlase a sklopil svoj pohľad na zem. „Pane bože! A kto, kedy a ako?" pýtal sa doktor v prvotnom šoku. Bolo vidno, že ho táto informácia veľmi zaskočila.

„Vyšetruje sa to. Mohli by sme vám položiť pár otázok?" zobral si slovo Niall, pretože ako tak pozeral na jeho kolegu, nebol schopný slova. „Samozrejme!" povedal ochotne doktor a pohodlne sa usadil. Niall však ďalej nevedel pokračovať a tak sa pozrel na Louisa, ktorý už zase naberal silu, a začal ho kamarátsky hladiť po chrbte na povzbudenie.

Louis sa snažil nemiešať prácu a súkromie. Preto sa teraz musel vzchopiť. „Vlastne sme sa prišli spýtať na jej chorobu. Mala bulímiu, že?" spýtal sa hlasom, ktorý sa mu už netriasol. Doktor Parker prikývol a rýchlo zo seba dostal: „Áno, mala. Pamätám si, ako ku mne prišla celá uplakaná, že sa toho chce zbaviť. Navrhol som jej teda vynikajúceho psychológa, ktorý sa na takéto prípady špecializuje. Volá sa Harry Styles."