FBI │Larry│

14. kapitola

Hneď, keď slnečné lúče pošteklili Louisovu tvár, jeho modré oči sa otvorili. Nasledovalo celé jeho telo, ktoré sa prebudilo a ponaťahovalo. Pár krát si ešte lenivo zívol, keď si uvedomil, čo sa včera stalo a že ešte stále v rukách drží správu od Harryho. Ihneď vyskočil na nohy.

Neprezliekol sa, iba si cez tričko ešte prehodil pohodlnú mikinu značky Adidas. Prstami si prečesal svoje jemné hnedé vlasy a vyrazil. Sedel vo firemnom aute a pospevoval si. Mal celkom dobrú náladu. Nevedel sa dočkať, čo zistí a aké stopy nájde. Bol nadšený ako keby vyšetroval vraždu.

Zastal pred tetovacím štúdiom a bol neuveriteľne šťastný, že majú otvorené aj cez víkend. Potlačil dvere a moderným priestorom sa rozlial zvonček, ktorý oznamoval zákazníka. Zo závesu vykukla usmievavá hlava s nalakovanými blond vlasmi, ktorá patrila tatérovi Nickovi Grimshawovi.

Louis sa mu snažil vyhýbať, pretože keď s Harrym chodil, vždy flirtoval ako o život a Louis mal pocit, že mu ho chce prebrať. Teraz však potreboval pomoc a tak nasadil falošný úsmev a čo najpiskľavejším hlasom zvolal: „Nickeeeey!" Potom k nemu prišiel a objali sa. Snažil sa, aby Nick naozaj uveril, že ho rád vidí.

„Ahoj Loui! V poslednom čase ma navštevujú samí starí najlepší priatelia! Som strašne rád, že ste na mňa nezabudli," pišťal rovnako tatér, zatiaľ čo ho držal v pevnom horúcom objatí. A práve sa dostali k bodu, kvôli ktorému  detektív prišiel.

„Ako to myslíš? Kto tu ešte bol?" spýtal sa Louis a odtiahol sa. Jeho modré oči prezrádzali pravý dôvod návštevy, no Nick si to našťastie nevšimol. „Harry tu bol asi tak pred dvoma dňami. Nespomínal ti?" spýtal sa Nick zamyslene. Bol totiž v tom, že tí dvaja to spolu ešte nevzdali. Louis si myslel, že keby mu povedal pravdu o ich rozchode, Nick by to využil a začal by jeho bývalú lásku baliť. A to nemohol dopustiť. Harry je predsa len jeho!

„Vlaste áno, spomínal niečo. A načo tu vlastne bol?" pýtal sa ďalej detektív a zúfalo dúfal, že ho Nick neprekukne. Nick sa zamračil. Nemal by ako jeho priateľ vedieť o niečom takom dôležitom ako je kerka? pomyslel si Grimshaw.

„Ehm... Robil som mu nové tetovanie. Takéto," povedal a ukázal na obrázok tetovania. Na bielej ploche dominovalo okrasným písmom napísané: Things i can't. V Louisových očiach sa zableskla iskra pochopenia, lebo si ihneď spomenul na deň, kedy sa Harrymu táto myšlienka vkradla do úst. Bolo to len raz a pamätal si to, akoby to bol najdôležitejší deň jeho života. Vlastne aj tak trocha bol...

„Ďakujem Grimmy. Rád som ťa znova videl, no budem už musieť ísť," povedal čo najrýchlejšie a už sa chystal odísť. Zastavil ho však Nickov pochybný hlas: „A to si sem prišiel len na toto? Ďakujem, si mi to teda kamarát."

Louis prišiel k nemu, objal ho a povedal mu: „Prepáč. Naozaj už musím, určite ešte niekedy prídem." Na to Nick len prikývol hlavou a nechal Louisa odísť. Bavilo ho flirtovanie s Harrym, no nechcel aby to zašlo tak ďaleko, že sa ho Louis bude strániť.

Hneď ako detektív vyšiel z dverí, sa na neho usmialo slnko. Bol nehorázne šťastný a opäť sa mu na svet oplatilo pozerať krajšie. Uvedomil si totiž, že Harry tú správu s motýľom naozaj myslel ako stopu. Nebol to len Louisov výmysel stvorený v jeho hlave. Boli to skutočné stopy. A možno na konci cesty po Harryho šľapajoch naozaj nájde to, po čom túži. Svoju pravú lásku.

Kľudne zabudne na to, že Harry zbabelo utiekol. Nikto by predsa nechcel skončiť vo väzení. Odpustil by mu to mihnutím oka. Chcel len byť pri ňom, chúliť sa v jeho náručí a v noci sa lepiť na jeho telo. Chcel sa konečne pozerať do láskou zaliatych zelených očí bez všetkých prekážok. A tak s dobrým pocitom vykročil na tú dlhú cestu za svojim cieľom.

Mieril do malého útulného zábavného parku na okraji Londýna. S jeho láskou tam chodili skoro každý víkend, preto ho hneď napadlo toto miesto. Dokonca tam boli na prvom rande. Bolo to pre nich oboch veľmi dôležité miesto.

Keď tam boli prvý krát, všimli si tam jeden menší retiazkový kolotoč, ktorý vyzeral naozaj lákavo. Obaja sa zhodli, že naň pôjdu. Keď si však prišli kúpiť lístky, kolotočiar im povedal, že kolotoč je len do 180cm. A to bolo prvý krát, kedy mal Louis výhodu vďaka svojej výške. Samozrejme si išiel užiť jazdu a potom sa asi týždeň Harrymu vysmieval. Jemu to však prišlo neuveriteľne roztomilé.

Hneď keď prešiel firemným autom ten kus Londýna a vošiel do zábavného parku, nasmeroval si to ku kolotoču, vďaka ktorému bol na svoju maličkosť hrdý. Keď už sedel v celkom nepohodlnej sedačke, zavrel oči a spomínal na tie časy. Časy s veľkým Č. Bol vtedy tak šťastný a dni sa mu zlievali do seba. A teraz spraví hocičo, aby to tak znova cítil a svet sa točil iba okolo ich lásky. Aj keby mal kvôli tomu porušiť zákon.

Kolotoč sa rozbehol a Louis otvoril svoje nebeské oči. Potom nimi blúdil po každej maličkosti, ktorá mohla znamenať stopu. Keď si to však spájal do seba, nič mu nedávalo logiku a neposúvalo ho to ďalej. Tak len držal svoje zafíry divoko otvorené a pozoroval.

Keď sa jazda blížila ku koncu, si všimol malú dúhovú nálepku. To musí byť tá stopa! Dúhová nálepka v tvare šípky ukazovala do prázdnoty. Jediné, čo bolo tým smerom bol starý opustený domček v areáli parku. Ak to nie je falošná stopa, jeho kroky budú určite smerovať tam keď skončí jazda kolotočom. A tak si spokojný len užíval posledné doznievajúce pohyby jediného kolotoča, na ktorý sa kedy odvážil sadnúť.

Ale ako dostal Harry dúhovú nálepku na bok kolotoča, keď naň mal zakázaný vstup? napadlo Louisa. Zasmial sa nad predstavou kučeravca, ako sa snaží prepašovať na kolotoč. Muselo to vyzerať komicky, keď sa taký obor snaží vyzerať na 180cm.

Hneď ako posledné tóny kolotoča dozneli, jeho cieľ bol jasný. Bola to trocha staršia atrakcia a vnútri to bolo celé zaprášené. Asi tu už poriadne dlho nikto nebol. Cez jediné okno prenikalo svetlo a v slnečnom lúče boli vidieť zrnká prachu. Prachom boli pokryté aj zrkadlá a ako sa Louis prechádzal po vnútri, zistil, že to je zrkadlová sieň. Veľmi malá a stará zrkadlová sieň.

Zmestili sa sem len tri zrkadlá, v ktorých Louis vďaka prachu ledva videl svoj odraz. V jednom bol príliš tučný, v druhom zas príliš chudý a v treťom vysoký. Ja a vysoký? To nejde dohromady, napadlo ho a v duchu sa zasmial. Chvíľu obzeral sa po miestnosti a rozmýšľal, kde Harry mohol ukryť stopu.

Prezeral sa vo všetkých zrkadlách a spomenul si, že mu Harry vždy v objatí hovorieval: „Aj keby si bol najtučnejší na svete, vždy ťa budem milovať Boo."

A tak sa priklonil k prvému zrkadlu a skúmal svoj odraz. Zistil, že pár kíl naviac by mu síce nezaškodilo, no on mal rád svoje telo také, aké je. Keď sa nič nezdalo ako stopa, začal si všímať každý detail zrkadla. Harry bol vždy tak trochu detailista. Prezeral každý škrabanec aj každé zrnko prachu na zrkadle. Zrazu si všimol, že hore, na okraji zrkadla, je niečo vpísané do prachu.

„Robíš si zo mňa srandu, Harry?" spýtal sa potichu. Slovo, ktoré sa vynímalo na hornom okraji zrkadla, bolo až príliš vysoko. Vždy si robil srandu z mojej výšky..., sťažoval sa Louis vo svojich myšlienkach. A tak sa musel postaviť na špičky aby vôbec dovidel na Harryho písmo.